nedeľa, 28. januára 2007

Divne veci

Mnohi by ocakavali, ze v Kolumbii je vela veci, ktore u nas doma nenajdete. Kedze Kolumbia je moja 16 krajina, rozhodla som sa vytvorit tento paragraf len preto, ze som tu nasla nieco co som este nikdy nikde nevidela.

Jednou z veci, ktore ma tu prekvapili je to, ze sa pouzity zachodovy papier nehadze do zachoda. Kde sa teda hadze? Do smetneho kosa, ktory je pri kazdom zachode…Preco to tak je? Vraj preto, ze recyklovanie vody je potom rychlejsie a menej nakladne. S pouzitym zachodovym papierom sa udajne deje to co s beznym odpadom. No mne sa to stale zda dost nechutne…

Dalsia vec, ktora ma prekvapila je RAMA! Ano, stare dobre maslo RAMA!!! Nasla som ju v hypermarkete. A pivo PILSEN…hm, nieco mi to pripomina, ale nie a nie si spomenut co…


Okrem toho, ze uz som jedla platanos (urcity druh bananu) so solou a syrom, minule som ochutnala dalsiu pochutku. Zelene, este tvrde mango so solou a citronom (jedli ste niekedy nejake ovocie so solou?). Odporucam, je to vyborne a osviezujuce. Jedlo ma tu asi neprestane udivovat pocas celeho pol roka.

Doprava

Cestovat autobusom po Medelline je kazdy den zazitok. Predstavte si maly, nadherne farebny autobus, v ktorom vyhrava salsa alebo reggeton. Strop autobusu je nizky. Ja mam 175 cm a obcas mi hrozi, ze si on poriadne otrepem svoju blondatu hlavu. Asi preto, ze Kolumbijcania su vseobecne mensi ako my. Aj sedadla su mensie…obcas sa v nom citim ako v krajine Liliputanov.
Autobusove zastavky nemaju casovy harmonogram. Ved naco, ked (vraj) chodia kazdych 5 minut. Neexistuje ani mapa MHD. V podstate ked sem pridete tak vam neostane nic ine ako sa pytat a pytat a pytat miestnych, ze ako sa dostanete na urcite miesto ,az kym nenatrafite na toho, kto to nahodou vie. Aj mne bolo vysvetlene: ¨Pojdes na tuto zastavku a nastupis na cerveno biely autobus…¨ Niekedy na zastavku ani nemusite chodit. Autobus si mozete aj stopnut. Ak chcete vystupit, staci zazvonit alebo povedat vodicovy. Zastane kde chcete….hm, niekedy stoji aj kazdych 10 metrov. Niekedy vsak vobec nezastavi a ludia vyskakuju za jazdy. (Asi poznaju to nase stare: ¨Nezastavujem, mame spozdeni…¨. Mozno je to sposobene tym, ze autobusy su sukromnym vlastnictvom a nie vlastnictvom mesta.
Rozhodne neodporucam brat si so sebou bublinkovy napoj…slovko ¨perovanie¨ asi vynechali zo spanielskeho slovnika. J Ti, ktori maju dobry trening z bratislavskych autobusov, by tu mohli relativne prezit. Jednoducho, treba sa pridrziavat jednej zasady – ked nastupis, hned sa drz. Drz sa velmi velmi pevne a nepusti sa ani ked uz si na 50% von z busu

Taxiky su asi najbeznejsim dopravnym prostriedkom a byt taxikarom je asi najcastejsim povolanim v Medelline. Vsetky cesty (mimochodom vo velmi dobrom stave…najdete tu aj trojprudovky i stvorprudovky) su posiate ztluckymi taxikmi. Niekedy vas cesta taxikom cenovo vyjde rovnako ako cesta autobusom…

Dalsimi dopravnymi prostriedkami je metro a lanovka. Ano ¨kabinova lanovka¨. Presne taka, aku pouzivame na lyzovacku (ach lyzovacka…). Kedze Medllin je postaveny na kopcoch, touto znamou lanovkou vyriesili najvacsi problem mesta. Chudobnu stvrt s nazvom ¨Santo Domingo¨, kde ludia zili v kartonovych domoch premenili na obyvatelnu cas. Ludom to umoznilo lacnejsie cestovanie do mesta a teda aj moznost najdenia si prace. Pocas niekolkych rokov si vdaka prispevkom mesta a tejto lanovke dokazali ludia postavit poriadne tehlove domy. Ked bol projekt na konci, obyvatelia v tejto stvrti vyvesili napisi ¨Gracias, por no olvidarnos!¨- ¨Dakujeme, ze ste na nas nezabudli!¨
Len si to predstavte, ze by sa aj nam podarila vyriesit situacia s Lunikom IX.

Zaujimavostou je jeden z dopravnych zakonov tzv. PICO Y PLACA. Pocas najrusnejsich hodin dna, nesmie jazdit auto s urcitym cislom na poznavacej znacke. Predchadza sa tym obrovskym zapcham. Pod rusnymi hodinami si netreba predstavit len rano a vecer, tak ako je to u nas, ale aj cas obeda. Kedze mnohi ludia pracuju blizko svojho bydliskia, na obed chodia jednoducho domov. Takze medzi 12:00 a 14:00 (inak, super dlha prestavka na obed, mozme len snivat….) mozete najst taku trmu vrmu ako u nas rano medzi 7:00 a 9:00. Ak porusite PICO Y PLACA, pokuta vas vyjde velmi draho, cca 600 000 pesos (len na porovnanie, priemerny ucitel vo verejnej skole zarobi mesacne 800 000 pesos.)
Vela ludi jazdi na motorkach alebo mopedoch. Dopravny zakon prikazuje nosit vestu a prilbu s poznavacou znackou motorky pre kazdeho jazdca (t.j. aj spolujazdca) pre pripad hromadnej motorkovej nehody.
V celej krajine neexistuju vlaky. Co je pochopitelne, kedze je to hornata krajina. Po krajine mozete okrem auta (aj to len po vyznacenych cestach, pretoze su chranene policiu…) cestovat aj autobusom. To je asi najbeznejsia dialkova doprava.

Ti bohatsi si mozu dovolit aj letecku dopravu. Kedze tu funguju ¨az¨ dve aerolinky, viete si predstavit aky bohati asi musite byt.

Co robim v Kolumbii?

Nikdy som ani len nesnivala o tom, ze sa raz dostanem do Kolumbie. A tu som! Vdaka AIESEC. Dostala som ponuku zucastnit sa na projekte ¨Medellín Going Global¨, ktorej som nemohla odolat. Projekt je zamerany na podporu mladych ludi spoznavat nove kultury a ucit sa cudzi jazyk. Inymi slovami, ja ucim anglicky jazyk v jazykovom centre Univerzity EAFIT v Medelline a na druhej strane sa ucim spanielcinu. Jazykove centrum outsourcuje svojich ucitelov firmam, ale aj inym sukromnym skolam. Ja okrem univerzity ucim aj na Colegium San Jose male deticky. Na druhej strane mam kazdy den 2 hodinovy kurz spanielciny. Dalsou ulohou stazistov na tomto projekte, je prezentovat svoju krajinu a kulturu (takze som si pekne zo sebou priniesla supolienku, mini valasku, vlajku, mapu a kopec materialov o nasom krasnom Slovensku – uz sa velmi tesim na to, ako tu vsetkych naucim aky je rozdiel medzi Slovenskom, Ceskoslovenskom a Slovinskom). Za osobny ciel som si na druhej strane dala predsavzatie, ze sa pokusim zburat co najviac predsudkov o Kolombii.

Prioritou AIESECarov, ktori pracuju na tomto projekte, je spokojnost nas stazistov. Pod ¨nas¨ rozumej mna, Irinku z Ukrajiny a Veroniku z Bratislavy (zatial…). A ja som spokojna viac nez dost. Mam sa ako v bavlnke. Prve dva tyzdne (kym si nenajdeme vlastny apartman, pretoze nieco ako intrak v Kolumbii neexistuje) byvame u AIESECarov, teda v Kolumbijskej rodine. Spoznala som vela skvelych ludi. Ved sa to o Kolumbijcanoch aj hovori, ze su stale usmievavi a velmi napomocni. Tu sa vam len tak lahko niekto neotoci chrbtom.
Ved sa napokon mozete presvedcit na vlastne oci….ked ma pridete pozriet (ale konajte rychlo, lebo som tu ¨len¨ 6 mesiacov)

nedeľa, 14. januára 2007

Prve dni v Kolumbii

Prve dojmy mozu byt niekedy omylne, ale pre istotu ich napisem. Nevylucujem, ze sa moje nazori pocas polroka zmenia.
Medellín, miesto, kde stravim najblizsi polrok, sa mi zda v niektorych veciach vyspelejsi ako Slovensko. Je tu krasne, cisto, vela zelene a dokonca je tu aj metro. A bezpecne. Kolumbijcania dost bojuju so svojim imigom z minulosti. Takmer nic uz teraz neplati. Prvy den sme boli nakupovat v Carrefuore a vcera sme boli v obchodnom centre, nieco ako nas Polus. Zatial mi tu nic nechyba. Medellín je jedno z najbezpecnejsich miest v Kolumbii, hoci ma takmer 3 mil. obyvatelov. A co je najkrajsie, je obkoleseny horami. Ludia vsak nechodia do hor na turistiku, oni v tych kopcoch byvaju!
Kolumbijcania su velmi pekni. Viem, znie to cudne,ale je to tak. Su velmi upraveni, mozno aj preto, ze plasticka chirurgia je dost lacna. Aj moja nova kamaratka Catalina, mi povedla: “Aj ja ju mam, ale “len” prsia…” J Na druhej strane su velmi nabozni. A co sa mi paci najviac, nehanbia sa ukazovat svoju vieru navonok. Kedykolvek mozte vidiet, ako sa niekto prezehnava.
Zatial byvam u Moniky, v apartmane…hm, nestazujem sa. Vcera nam prisla upratovat sluzka. Taky nezvyk, clovek nevie ako sa ma tvarit…Monika mi nalepila male listocky v spanielcine na nabytok a ine veci, vraj aby sa mi lahsie ucil novy jazyk (napr. chladnicka sa povie “nevera” J, nuz viacero ludi mi hovorilo, ze spanielcina je lahka….uz viem preco).
Domy su stavane z tehal…takze je tu vsetko krasne cervene. Este stale svieti vianocna vyzdoba. Vacsinu vyzdoby tvoria vysvietene kvietky, sranda. A deti sa v januari kupu von v bazene.
Jedlo je fantasticke, na ranajky si davam kukuricnu placku tzv. arepa a potom cely den tlacim skvele ovocie….take o akom sa nam doma ani nesnivalo (vacsinou mi vsak musia ukazat ako sa je), ale napr, aj jahody, ktore tu maju po cely rok. O znamej Kolumbijskej kave sa asi ani nemusim zmienovat..hmmmmm, mnam. Myslim, ze to by na prve dva dni stacilo...

Cestovanie

Cestovanie do Kolumbie mi trvalo asi 4 dni. Preco? Vdaka vizam. V pondelok som sa prehnala z BB do Viedne, len preto, aby mi povedali, ze viza pre mna este nemaju. Vraj to nestihli…kvoli prazdninam. Mohli by byt v utorok alebo stredu, ale let z Prahy vo stvrtok rano by som mala stihnut. Utekam si teda domov pobalit svojich povolenych 20 kg (zeny, skuste sa niekedy zbalit na rok tak aby vas kufor nepresahoval 20kg! Nastastie, ten moj som v pohode odhadla 20,8 kg….a ani mi ho cestou nestratili…hura!) V stredu som sa vybrala naspat do Viedne. Najskor sme s Lukim (mojim priatelom, pre tych, ktori nevedia) uspesne absolvovali Australsku ambasadu (po tom co nas poriadne prehliadli, ci nahodou nechceme spachat atentat) a po par bezcielnych hodinach vo Viedni sme sa dostali na Kolumbijsku ambasadu, ktora na rozdiel od Australskej vyzera ako obyvacka, ziadne detektory kovu ani prehliadacky, iba pohodlne makke sedacky…Vela veci este nebolo pripravenych, musela som absolvovat interview (tak sa to pise v podmienkach udelenia viz..), na ktore bol akosi, necakane prizvany aj Luki. Na interview, resp. monologe ambasadora, som dostala brozurku a mapu Kolumbie a dozvedela sa, ktore miesta sa oplati navstivit. Mile. V niecom im vsak musim dat za pravdu…vlak do Prahy o 22:44 som stihla a nezmeskala som ani let. Cestovanie prebehlo bez problemov, az na maly zazitok z Prazskeho nocneho autobusu, kde sa jedna teenegerka pobila s autobusarom…a tak cesta ubehla celkom “rychlo”.