streda, 14. marca 2007

Moja praca a vsedny den

Niektori z vas sa ma pytali na moju pracu a vsedny den - vraj to tu nemoze stale byt ako na dovolenke.

Kedze je to vzdelavacia staz pracujeme pre jazykove centrum Univerzity EAFIT, ktore okrem ineho outsourcuje svojich ucitelov anglictiny. Aj my patrime k tym outsourcovanym. 12 hodin tyzdene ucime na zakladnej skole Colegio de la Salle a dalsich 7 hodin na Univerzite. Nasa zmluva nam nedovoluje pracovat viac ako 19 hodin tyzdene. Tak posudte samy ci je to dovolenka alebo ...

Preco som sa rozhodla vybrat si vzdelavaciu staz? Zaujal ma jeden z AIESEC projektov s nazvom „Medellin Going Global“. Jeho cielom, je poukazat na dolezitost bilingualizmu v Kolumbii. Medzi dalsie vyhody tejto staze, okrem spoznavania krajiny a kultury, bol aj denny kurz spanielciny na univerzite zadarmo, mesacne platene letne prazdniny a 500 dolarov prispevok na letenku, plus kopec srandy s dalsimi stazistami No neber to!!!

Moj vsedny den sa vacsinou zacina dvojhodinovym kurzom spanielciny od 8 rano. Po kurze, utekame na autobus do roboty, pretoze Colegio je vzdialene od Uni cca 40 min. busom. Tu si od utorka do piatku oducime svoje „tazke“ 3 hodinky. Skolskym autobusom sa odvezieme domov, kde si dame obed a poobede sa vzdy nejako prebavime. Bud si ideme zaplavat, alebo pokecame s kamaratmi, vyjdeme si na vylet, pochatujeme s nasimi Slovenskymi kamaratmi na nete, napiseme par slov na blog atd. V stredu ucime aj poobede. V sobotu ucime doobeda, ale nedelu a pondelok mame volno. Vtedy vacsinou cestujeme a objavujeme krajinu.

Nie vsetky ocakvania mojej staze sa mi vsak naplnili. Nevedela som, ze budem ucit na zakladnej skole. Myslela som, ze ked mame pracovat pre univerzitu, budeme ucit dospelych. A tak som s tym spociatku dost bojovala, hlavne ked deti v skole nevedeli ¨kecnut¨ ani slovo po anglicky a ja ani slovo po spanielsky. Deti sa zvyknu len tak prechadzat po triede, spievat si alebo podobne cudne spravat. Knihy nam prisli az po mesiaci a tak sme prve dni len improvizovali (clovek sa niekedy cuduje, ako dlho a aky vie byt kreativny...). Teraz je to uz lepsie, zvykli sme si na seba. Po dvoch mesiacoch sa dokazem aspon ako tak dohovorit po spanielsky. Aj ked moja praca nema pre mna velky profesionalny rozvoj kazdy den zazivam so „svojimi“ detmi pekne chvile. Ked vas obijmu a povedia vam, ze vas maju radu, ze vasa hodina je super a donesu vam nejaku dobrotku len z cistej nakolnosti...no samozrejme, najvacsia radost je ked vidite ako najproblemovejsie deti napreduju, ucia sa a to s radostou v ociach. Neviem ci nejaka ina praca moze ponuknut taky pocit radosti a satisfakcie.

Druhym mojim nenaplnenym ocakavanim bol kurz spanielciny. Nikto sa nam totiz nezmienil, ze pokial sa kurzu nezucastni niekto iny okrem nas, tak kurz nebude. Stalo sa nam, ze nas v polovicke kurzu c. 2 stopli. Momentalne cakame kym sa objavi nejaky dalsi zaujemca. Neostava nam nic ine, len sa ucit doma...

Ale v duchu kolumbijskej radosti (vraj Kolumbijcania su najstastnejsi ludia na svete a stale sa usmievaju – teraz to uz mozem potvrdit) sa aj my tesime z krasnych momentov kazdeho dna...

Ind a Copacabana

Povodny plan na vikend bolo zucastnit sa lokalnej konferencie AIESEC EIA. V Medelline su dve pobocky AIESEC. My patrime pod AIESEC EAFIT. Kedze nas v sobotu po praci organizatori konferencie nechali cakat dve hodiny, ja a Veron sme si povedali, ze kulturnej citlivosti bolo dost a ze dve hodiny su vela aj na Kolumbiu. A tak sme sa vybrali na potulky do downtown. Vytesovali sme sa mensimi nakupmi, pretoze v piatok sme konecne dostali prvu vyplatuu. HURA!!!

Nedelu sme stravili s Avishom – Indom, ktory je na stazi v Bogote. Dobre to ma vymyslene. Pracuje pre najvacsiu cestovnu kancelariu v Kolumbii a vsetky vylety ma zadaramo. Nikto z miestnych nemal na neho cas a tak sme mu my - dve Slovenky!!! urobili prehliadku mesta a odovzdali mu vsetky vedomosti, ktore sme o nom doteraz nazbierali.

Pre nas bol pridanou hodnotou vylet do Copacabany. Nie, neodskocili sme si len tak do Brazilie na najvacsiu plaz na svete. Mestecko nedaleko Medellinu ma rovnaky nazov. Copacabana ma typicky raz Kolumbijskeho mini mestecka, t.j. park, kostol a zopar bocnych ulic. Odporucany cas na prehliadku je max. 30 min.

Zopar fotiek najdete tu...

Podarilo sa mi natocit aj video zachycujuce zivot v malom meste. Je pravda, ze ludia si spievaju, hraju, piju a tancuju kde sa im zachce. Presvedcte sa...


streda, 7. marca 2007

Vikend

Objavili sme tu super sladkost – sladke arasidy so sezamom. Kalorii to ma sice kopec, ale co uz, preco by sme si neosladili zivot? Zaujimalo ma ako sa to pripavuje. A tak som poprosila Marcusa – AIESEC kamarata, aby zaloboval u svojej starej mami. A tak sme sa v piatok poobede vybrali k nej, aby nam prezradila toto kucharske tajomstvo. To by ste chceli vediet ako sa varia sladke orechy, vsak? Neprezradim. Navarim, ked pridem domov...

Vecer sme oslavovali Daniho (tiez AIESECar) narodeniny. Ked sa tu ide do ¨mesta¨ ide sa do tzv. Lleras Parque. Je to miesto s koooopec podnikmi a diskotekami. Nie je najlacnejsie, ale ked nie su ¨love¨tak o podial je dalsi park, tzv. Paque de Poblado, co je normalny park so stromcekmi, travou, vtacikmi a tak. Ludia si kupia v miniobchodikoch na okolo pivo alebo iny opojny napoj a posedavaju v parku. Vo stvrtok, piatok a v sobotu je tu najviac rusno.

Spat ku narodeninam. Najskor som skusila rebarborovy kolac (tiez mam prislubenu ukazku pecenia) v Skotskom podniku, kde sme objavili aj ceske pivo Zubr (hura!!!) a ine, ktore som vobec nevedela precitat...Potom sme presli do Daniho oblubeneho podniku Blue, kde na pocudovanie vobec nehrava latino hudba, ale rock, ktory na hodinku vystrieda techno (neviem ako prisli k takejto divnej kombinacii). Kazdopadne sa mi ten podnik pacil, nie len kvoli rocku, ale aj kvoli tomu, ze tam maju moj najoblubenejsi drink – Long Island (5 druhov alkoholu v jednom drinku – viete si predstavit ako sa mi tazko stavalo a vyucovalo na druhy den...)

V sobotu poobede sme zasli na miestny trh. Kona sa len raz za mesiac a to prvu sobotu v mesiaci. Najdete tam tradicne vyrobky, nabytok, ale aj starozitnosti. Najviac ma vsak pobavila nesmela ponuka na ¨Torta de Chocolate¨ - kedze chlapik pri sebe ziadny cokoladovy kolacik nemal, bolo mi jasne o co ide... Ale ten kryci nazov sa mi paci...

Fotky z trhu su tu:

Vecer sme dostali pozvanie na barbeque od nasho kolegu Andresa . BBQ sa konalo na streche jeho domu v downtown. Pivo, karaoke, salsa a grilovane platanos so syrom a quayavou v priemnej spolocnosti kolegov... no co si len clovek moze viac priat?

O popolcovej strede a vrazednej ceste autobusom

Neda mi (aj ked troska neskor) napisat o popolcovej strede. Nedalo sa totiz na nu zabudnut. Na popolcovu stredu (to sme este nevedeli, ze je..). mnoho ludi chodilo po ulici a po skole s velkym ciernym krizom na cele. Tak sme sa aj my s Veron tukli do cela: ¨Aha! Asi je uz dnes popolcova streda!¨ Aj u nas pan farar urobi krizik na celo popolom, ale tu, kedze sa ludia za svoju vieru nehanbia, ho dostanete cez cele celo a vydrzi vam cely den...

Ako som uz neraz spominala, verejna doprava je tu zazrak nad zazrak. Nielen, ze pocas cesty celemu autobusu niekto vypovie svoj zivotny pribeh a snazi sa predat (a tak vraj zarobit na svoje deti) vsetko mozne od cukrikov cez zubnu kefku az po ziletky. Obcas to ma aj svoje caro, ked niekto zahra na gitare alebo zaspieva gospel. Niekedy vsak mozte natrafit na autobusara, ktory rano vstal lavou nohou. Potom sa to neda nazvat nijak inak ako jazda smrti: treba pridat co najviac rychlosti aj ked je zapcha, zmenit tradicny smer jazdy a potom zastat na 15 minut a cakat kym zmizne konkurencia. Na pokojne citanie knihy zabudnite. Kolotoc je oproti tomuto nic. Clovek sa aspon nenudi...

utorok, 6. marca 2007

Ocarena vidiekom

Nedotknuta priroda, nezvycajna architektura, dobre tradicne jedlo a prirodny fenomen – to vsetko sme objavlii v Guatape.
Gutape je jedno z municipii Kolumbie. Je zname hlavne vybudovanim priehrady zaplavenim mesta (nieco podobne ako u nas pri Ziline). Mestecko prestahovali a v osemdesiatych rokoch sa zacalo postupne zaplavovanie. Zaplavenim vznikla nie len priehrada dodavajuca elektrinu ale aj krasne turisticke centrum. Najviac sa mi paci vela malych ostrovcekov. Na jednom z nich by som si postavila chalupku a keby sa chcel niekto ku mne dostat, musel byt prist na clne alebo helikopterou :-)

V casoch ked Guatape bolo domovom Pabla Escobara, znameho drogoveho barona a teroristu, to bolo jedno z najnebezpecnejsich miest Kolumbie. Po jeho smrti sa vlada v spolupraci s USA postarala o zabezpecenie pokoja v tejto oblasti. Dnes su tu uz len pozostatky armady.

Prave vojaci boli nasim prvym prekvapenim na nasom vylete. Ked sme pricestovali do Guatape, autobus na vyhodil par kilometrov od nasej dediny. Dali sme sa do reci s velmi milymi vojakmi, ktori nam pristavili auto (nieco ako taxik) a uz k styrom cestujucim natlacili nas – daslich pat. Kedze miesta na sedenie nebolo dost, niekotri ¨miestni¨ sa jednocho drzali vzadu, ako nasi smetiari. A tak sme sa obohatili o poznanie, ze jedneho vanom sa moze odviest 12 ludi:-)

Pricestovali sme do nasej dedinky s velmi typickou architekturou. Co je na nej typicke? To, ze kazda fasada obsahuje v spodnej casti rozne reliefy. Kazdy domcek je zvonka vyzdobeny inymi reliefmi a inymi farbami. Je to velmi pekne. Dali sme si tu tradicne jedlo (blizsi popis na fotkach) a odobrali sa na Marcusovu finku (chatu, ci chalapu, po nasom). Marcus nas zobral na velmi specialne miesto. Na take miesto, o ktorom vie len on a zopar miestnych ludi. Nedostane sa tam ziadny turista a preto netreba ocakavat turisticke chodniky. Nasim cielom bol vodopad. Aby sme sa k nemu mohli dostat museli sme sa brodit v rieke. Vobec nam nevadilo, ze sme boli mokri az do nitky. Pohlad na nedotknutu prirodu, pripominajucu Amazonsku dzunglu a kupel pod vodopadom nam to vsetko vynahradil.

Nas vylet sme zavrsili vystupom na obrovsku skalu zvanu El Penol. Niektori tvrdia, ze je to meteorit. Je lahke tomu uverit, kedze El Penol je sam samucicky na siroko daleko a trci zo zeme ako ¨pes na oko¨. Jeho 2/3 sa skryvaju pod zemou. Po 649 schodoch sme sa dostali na vrchol tohto 200m vysokeho tajomstva. A vyhlad z hora stal za to!!!
Presvedcte sa sami: fotos.