piatok, 27. apríla 2007

Zemetrasenie

V noci som sa zobudila na to, ze sa mi trasie postel. Citila som sa ako na mori. Pocula som ako krici na mna Moni: ´Vafka, to je zemetrasenie!´. Nevedela som co mam robit. Myslienkami mi prebehli vsetky pribehy, ktore som sa dozvedela v Armenii (meste, kde pred 8 rokmi zahynulo pri zemtraseni 3000 ludi). Niektori moji znami sa ani len nezobudili. Zemetrasenie nebolo vlastne v Medelline, ale v meste Hispania. Stupen 5,1, trvanie 8 sekund. Byvam na 6 poschodi, a tak sme si museli chvilu pockat kym sa ´dokyva´ nas barak. Moje prve zemetrasenie v zivote. Ked sa na to spatne pozeram, nazvala by som to ´Vela kriku pre nic´. Neskor som bola totiz uistena, ze v Kolumbii sa stavaju budovy so specialnou konstrukciou od 90tych rokov. Opat som sa vsak utvrdila, ze by som tu nevedela ostat na veky vekov.

piatok, 20. apríla 2007

Vyhody a nevyhody sluzky

Opat byvam u Moni. Byvala som u nej prve dva tyzdne a bolo nam super, tak preco to nezopakovat? Mozno sa naskytne otazka preco som opustila miesto s bazenom, sluzkou a kucharkou... Clovek by nepovedal, ze sa s takymito vyhodami nestotozni. Bazen, bol fajn, ale nakoniec som si do neho skocila raz za dva tyzdne. Sluzka dokazala zbabrat vsetko co sa dalo (hlavne pranie). Co sa kucharky Rozi tyka, bola velmi mila, hlavne tym ako nam stale dohadzovala miestnych na rande, ale ked som za jeden tyzden mala 8 krat kura s ryzou, tak vsetka sranda isla na bok.

Kedze v Kolumbii existuju len dve spolocenske vrstvy, mat sluzku v domactnosti je velmi bezne. Niektore byvaju spolu so zamestnavatelom a svoju rodinu maju vzdialenu aj niekolko hodin. Domov cestuju raz za par mesiacov. Kazdy byt tu ma aspon dve kupelne a samostatnu izbu a kupelnu pre sluzku. U nas sluzka nebyva. Chodi k nam raz za tyzden. Operie, ozehli, uprace, obcas navari. Que chevere! (Parada!)

Santa Fe de Antioquia

Sedim si na terase letneho domu v Santa Fe, ktory patri rodicom mojej kolumbijskej kamaratky Moni. Pred sebou laptop a pohar vody, na sebe plavky este mokre z ranneho kupania sa v bazene. Moj vyhlad je neuveritelny: bazen, kokosova palma (iba pre 5 minutami som dojedla kokosovy orech, ktory z nej nedavno odpadol...), strom ovesany mangami, dalsi zase pomarancami, iny posiaty Mamey (tazko opisat, ale vraj je to tiez ovocie), v pozadi vyhrava salsa. Aj takto sa da stravit Semana Santa (Velkonocne prazdniny).
Santa Fe je zjavne prazdninove miesto, aj ked Monikiny rodicia sa tu rozhodli stravit svoj dochodok. Vsak kto by nie. Pred Medellinom bolo hlavnym mestom Antioquie.
Vzhladom na to, ze je to byvale banske mesto, nie je tu nic specificke, okrem spanielskej architektury, tepla, pri ktorom su aj muchy lenive lietat a visiaceho mostu, ktory bol postaveny cca pred viac ako100 rokmi a kedysi bol cely z dreva.

Mala som zaujem napisat zvyky a tradicie Velkej noci v Kolumbii. Moje patranie vsak vzdy skoncilo len pri jednej a tej istej odpovedi: ¨Chodime do kostola a na procesie.¨ Zaver: v Kolumbii neexistuje typicke velkonocne jedlo, kolac, kvetina ci Velkonocny pondelok. No aj tak sa vie, ze Velka noc JE.

Fotky zo Santa Fe

pondelok, 9. apríla 2007

Velka Noc a Cali

Najvacsiou vyhodou uciteliek na celom svete su asi prazdniny. Mame cely tyzden na to, aby sme oslavili Velku Noc – Semana Santa.

Bezni Kolumbijcania maju sviatok od stvrtku po nedelu. Pondelok opat pracuju. Nemaju ziadne specialne zvyky, jedlo ani dekoracie. Kedze Kolumbia je silna katolicka krajina najpodstatnejsie je zucasnit sa procesie a svatej omse.

My sme zacali nas Velkonocny tyzden v tretom najvacsom meste Cali. Cali je zname svojou primorskou horucavou. Az na to, ze nie je pri mori. Oklame vas aj kolonialna spanielska architektura. Stale cakate, ze vas ovanie prijemny vanok s prichutou slanej vody ako na dovolenke v Spanielsku. Marne...

Ubytovala nas Giovana, ktora je clenkou „Hospitality Club“. Pre mna nova informacia, pretoze pri cestovani sa vacsinou obraciam na AIESECarov. Clenom Hospitality Club sa moze stat hocikto, kto rad sprevadza turistov po svojom meste, resp. ma podmienky na ich ubytovanie. Cely system funguje na celom svete cez internet. Najdolezitejsie su referencie. My sme boli spokojne az az, dufam, ze Giovana napise pozitivne referencie aj o navsteve z Ukrainy (len jedna rozbita vaza..) a zo Slovenska (len jeden zlomeny kluc v zamke...).

Program nam opat naplanovali AIESECari, tentoraz z Cali. Nasho vyletu sa zucastnil aj francuzsky Kanadan Felix, Åsa zo Svedska a velmi zabavny chlapik z Ciny Yao (vzdy nas prekvapil nejakou smiesnou historkou z Ciny, ako napr. ze v Cine musite pri jedle mlaskat a vydavat vselijake zvuky, aby ste dali najavo, ze vam chuti. Rovnako zvlastne je, ze v Cine sa nikdy nedockate vyznania lasky, typu „Milujem ta“, skor „Zalezi mi na tebe“ alebo „Chcem s tebou stravit zvysok zivota“.)

Symbolom Cali je macka. Kazdy turista sa odfoti pri soche macky „El Gato de Tejada“, ktoru v sucasnosti obklopuju dalsie macky. Vraj, aby sa necitila tak sama. Projekt s mackami od roznych umelcov mi pripomenul nase kravy v hlavnom meste.

Najvacsy zazitok pre mna bola jungla. V dedinke San Cipriano sme nasadli na najcudnejsi dopravny prostriedok aky som si kedy dokazala predstavit. Par dosiek tvoria vlecku, ktora je pohana motorkou na kolajniciach. Vola sa to ¨Brajitas¨. V minulosti vraj namiesto motoriek pouzivali ludsku silu so systemom padlovania. Tymto pracudesnym dopravnym prostriedkom sme sa dostali do dedinky, v ktorej sa zastavil cas. Chatrce z bamboo, vsade naokolo cernoskovia. Obcas sa v nejakej z chatrci objavil televizor. Okupali sme sa v Rio San Cipriano, ktorej prud nam len tazko dovolil pohnut sa z miesta a tak mi moje plavanie pripadalo ako na trenazeri. Domorodci nam pripravili vyborny obed – Pescado (ryba). Ironiou je, ze hoci ma Kolumbia pristup k dvom oceanom, rybacie maso patri k tym najdrahsim a teda aj najzriedkavajsim v jedalnicku.

Dalsi den sme navstivili plantaz cukrovej trstiny – Museo de la Cana de Azucar. Obrovska hacienda mi pripomenula niekolko telenoviel. Nebolo tazke predstavit si vsetkych sluhov, sluzky, otrokov a oslovovanie s titulmi ako Don ci Dona. Muzejny vyklad obsahoval sposoby spracovania cukrovej trstiny od prehistoriskych cias. Vacsinou islo o sposob odstavovania a vyroby panely. Samozrejme nas neminula ani ochutnavka. Pozut a potom vyplut, stavnate a sladke, velmi osviezujuce.

V Cali sme este navstivili sochu Jezisa Krista - Christo Rey – zmensenu repliku z Brazilie a sochu zakladatela Cali - Sebastian de Belalcazar.

Kazdu noc sme preflakali na AIESEC party tancovanim Salsy, Merenege a Vachaty. Este stale mam vsak problem rozoznat jednotlive druhy hudby. Diskusia na party bezne vyzerala asi takto:
Ja: „Co to tancujeme, je to Salsa ci Merenge?“
Partner: „To je Reaggeton.“
Ja:„Ups!!!!“

Fotky z Cali.

nedeľa, 8. apríla 2007

Prava kolumbijska kava ma znacku Juan Valdez

Juan Valdez je vymyslena postava, ktora sa objavila v reklame na Narodnu federaciu pestovatelov kavy v Kolumbii v roku 1959. Muz s fuzikmi, sombrerom na hlave postavajuci vedla svojho somara zvaneho Conchita, ktory na chrbte nesie vrecia kavy, nepredstavuje len typickeho kolumbijskeho pestovatela kavy, ale hlavne symbol Kolumbie a kavy vseobecne. V sucasnosti sa tato znacka pokusa konkurovat celosvetovo znamemu americkemu Starbucks Coffee.

Ked si pojdete kupit kavu, bez ktorej nemozete fungovat, hladajte znacku Juana Valdeza. Zazijete aspon na chvilku kusok Kolumbie.


sobota, 7. apríla 2007

Armenia – srdce kavy

Kolumbia je preslavena svojou vybornou kavou. Armenia je jej srdcom.
6 hodinova cesta autom sa moze niekomu zdat dost, ale nam uz samotne cestovanie stalo za to Pokochali sme sa vznesenostou And, neskrotnou riekou Caucou, zaujimavym exotickym ovocim (ako napr. male cervene bobulky zvane Corozo, ktore na prvy pohlad vyzeraju ako ceresne, ale chutia ako kokosovy orech) alebo roztrusenymi chatrcami kolumbijskeho vidieku.

AIESECari zorganizovali pre nas perfektny vikend. Prvy den sme nasadli na Jeep s otvorenou strechou., datum vyroby 1952, ktory mal volant, 4 kolesa a zeleznu napravu. Na plane bolo navstivit kavovu plantaz „Recuca“, ktora sa snuby s pestovanim platanos. Sprievodcovia nas zahrnuli do svojho interaktivneho vykladu o pestovani a historii kavy.Zopar momentov nasho neprekonatelneho hereckeho vykonu je zachytenych aj na fotkach. Legenda hovori, ze prva kavova rastlinka vyrastla v Afrike., konkretne v Etiopii. A tak aj celosvetovo znama kolumbijska kava, ma africke korene. Pripajam par pikosiek z historie kavy podla sprievodcov z Armenie:

- v minulosti mohli pit kavu len cirkevni predstavitelia
- v Arabskych Emiratoch kazdy kto pije kavu ide do neba
- v Europe v minulosti pozehnal kave papez Klement VIII.
- vAnglicku, zeny oficialne protestovali proti kave, pretoze ju muzi pili po celu noc
- vo Francuzsku ista baronka kojila svoje dieta a vdaka malej nehode pozname dnes kavu s mliekom
- z Francuzska sa dostala kava do Ameriky cez francuzske kolonie

Nevyhli sme sa ani „tazkej“ praci na kavovom poli (nazbierala som az 10 bobuliek...). Na fotkach sme zachyteni v zberacskom obleceni a la Kuklux Clan. Na sadenie a oberanie kavy existuju specialne pohyby. Oberaju sa len cervene, zrele bobule. Bobula sa musi pokrutit a nesmie sa odtrhnut zo stonkou. Mali sme tiez moznost vyskusat si uz davno prekonane sposoby cistenia kavy. Trenie kavovych bobul o kamen bol asi najtazsi sposob. Neminula nas ani ochutnavka kavy s „Panelou“, tzv. ¨Chaqueta¨, ktora sa vyraba s cukrovej trstiny – „Que rico!!!“ (Ake vyborne!!!) .

Ako som uz spominala, na kavovych plantazach sa casto pestuju aj platanos. Zaujimavostou je, ze palma, na ktorej rastie tento druh zelenych bananov, rodi len raz za zivot. Po obrati platanos sa musi zoseknut a vyckat kym opat narastie.

Dalsi den sme navstivili samotne mestecko Armenia (Kolumbijcania nie su velmi kreativni narod s podobnymi nazvami miest ako Boston, Buenos Aires, Copacabana atd.) Pred 8 rokmi tu bolo obrovske zemetrasenie, pri ktorom zahynulo priblizne 3000 ludi. Mesto je teda vybudovane nanovo. Este stale vsak najdete pozostatky zemetrasenia (chybajuce alebo porozburane domy). Kamarati Andres, Daniel a dalsi nam porozpravali zopar historiek. Velmi dobre si pamataju na tych osudnych 30 sekund. To, ze prezili prisudzuju „stastiu“. Otazky a odpovede typu: „Kde je Juan Manuel?“ „Zahynul pri zemetraseni.“, patrili po zemetraseni do bezneho rozhovoru a to bez akykolvek emocii. Ludia boli tak v soku, ze ani neplakali. Niekedy sa pytam samej seba, ze preco je jeden Slovacisko stale nespokojny a stale sa stazuje. Ved nase krasne Slovensko nesuzuje ziadne prirodne katastrofy, okrem par zaplav (ziaden hurikan, tajfun, sopka, zemetrasenie alebo extremne sucha...) To my by sme mali byt ti najstastnejsi ludia na svete a nie Kolumbijcania, ktori su stale vysmiati ako leco.

Nas vylet pokracoval v parku zvanom Parque Nacional del Cafe. Hovori sa, ze ak by Juan Valdez, predstavitel znamej znacky kolumbijskej kavy, mal farmu, urcite by sa nachadzala na uzemi tohto parku. Prekrasna prechadzka pomedzi exoticke rastlinky spojena s turistickymi atrakciami ako napr. „jazda vlacikom“dotvarali prijemnu atmosferu tejto kavovej oazy. Kolumbijcania su z vlakov celi paf, pretoze tu neexistuje osobna vlakova doprava.

Posledny den sme zavitali do mestecka zvane Salento. Navstivil sme typicky dom vyssej triedy. Bol taky obrovsky a krasny, ze som sa rozhodla urobit video aj s mensim komentarom.



Na obed sme si dali „Patacon“ – vyprazana placka z platanos, s masom a syrom. Vyrazili sme do udolia Cocora, ktore je zname specialnym druhom paliem s voskom, tzv. „Palma de cera“. Tento druh palmy je narodmy strom Kolumbie je chraneny a vosk z neho sa pouzival na vyrobu sviecok az do vynajdenia elektriny. Nas vylet sme ukoncili jazdou na konoch – fu, este stale zijem...:-)

Viac fotiek z Armenie najdete tu.