pondelok, 17. marca 2008

V kostole – len pre tych „zasvatenych“

Podla posledneho scitania ludu, na Slovensku mame udajne 80% krestanov. Na to aby sa Kolumbijcania prejavili ako krestania, katolici, netreba ziadne percenta. Ich viera sa neda prekuknut. Nehanbia sa za nu. Kdekolvek, na ulici, v restauracii, v autobuse vidiet ako sa niekto prezehnava. Dievcata ci zeny, dokonca nosia namiesto goraliek, ruzenec zaveseny na krku. Slova ako – „Ak pan Boh da!“ alebo „Vdaka Bohu!“ sa pouzivaju bezne a s plnou uctou.
Kostoly su jednoduche, skromne. Biele steny, oltar, zopar kvetov, lavice. Nezalezi ci je to chudobna alebo bohata stvrt. V tej bohatej sa moze priniest jedlo pre chudobnych. V nedelu byva aj 11 omsi v tom istom kostole a kazda je plna.
Obrat katolickej omse sa od naseho velmi nelisi. Ludia su vsak akosik zmatenejsi kedy si maju klaknut, povstat, sadnut si. Kazdy to robi po svojom. A tak im casto, pre istotu, upravi "choreografiu" sam pan farar. V casti kde si my podavame ruky na znak pokoja, sa cela kolumbijska rodina vybozkava a vyobjima. Priznam sa, ze som bola na zaciatku trosku neista, ci aj ja mam vyobjimat toho postarsieho pana vedla mna. Nastastie mi bolo vysvetlene, ze sa tak cini len v rodinom kruhu, nanajvys s priatelmi. Fuuuu...mi odlahlo.
Nikto sa nebrani prejavom naklonosti. Zalubene pariky alebo manzelia sa drzia za ruky, obimaju sa, niekedy padne aj bozk. Nikto sa nepohorsuje. Deti, v akomkolvek veku, su zavasene na krku svojich rodicov v objati. Ved laska je laska, ci nie?
Kedze tzv. latinos vsade chodia neskoro, je celkom bezne vidiet niekoho prist aj 15 – 20 minut po zaciatku omse. Jedina vec, ktora sa nepatri v kostole robit, je sediet s prekrizenymi nohami. Nikto mi akosik nievie vysvetlit preco. Jednoducho sa to nepatri :-)
Oznamy sa citaju po prijimani hostie, medzi tym ako pan farar vsetko uprace z oltara. Robi sa tak preto, lebo ako nahle sa vyslovi pozehnanie, vsetci sa rozprchnu. Ziadne cakanie na odchod pana farara...
Pred kostolom sa da zakupit obcerstvenie – pukance, mango...asi aby mali deti(?) radost...

Ako (ne)vyliest na pattisicovku

V Kolumbii nikdy nesnezi. 90 percent Kolumbijcanov sneh v zivote nevidi. Nie preto, ze by ho tu nebolo. Treba si pon vyliest - do 5 tisic metrov nad morom. Existuju dve moznosti – Sierra Nevada de Santa Marta (pri Karibiku) alebo Nevado del Ruiz (v tzv. kavovej zone). Nevado del Ruiz sa nachadza pri mestecku Manizales, ktore je vzdialene len 6 hodiniek autom od Medellinu.

Do Homarkovho jeepu sme nasadli ja, Jessica (USA), Adorjan (Madarsko) a Castulo (Kolumbia). Cestou sme natrafili na prevrateny kamion z vajciami. Nikto sa neunuval odpratat ho – bude lahsi ak ho najskor vyprazdia domaci...a tak sa aj stalo. Urobili sme si aj mensiu prestavku na obcerstvenie. Tu sa na vylet nemusi vybalovat vyprazanymi reznami v chlebe a kyslou uhorkou. Ovocie (vsetkeho ale naozaj vsetkeho druhu - niektore dodnes este neviem identifikovat), oblatky, orechy, ...jednoducho cokolvek mozne, sa da kupit kazdych 50 metrov.
V Manizales sme sa stretli s Katkou – mojou kamaratkou zo Samorina, ktora je na stazi v Armenii. Ubytovanie sme nasli u AIESECarov, kde nas prekvapila Giovana, kamaratka z Mexika (na stazi v Medelline, ale nie cez AIESEC). Hm, o tom ubytovani sa musim opravit, nie u AIESECarov, ale u jedneho z nich. Ano, vsetci siedmi u jedneho - u Julia. Na dve noci. Jeho rodina nas privitala s otvorenou narucou. Myslim, ze viac popisovat Kolumbijsku dobrosrdecnost a pohostinost netreba.

Nasim hlavnym cielom vyletu bolo vyliest na pattisicovku v narodnom parku Nevado del Ruiz. VYLIEST – to slovicko je v tomto pripade trosku diskutabilne, kedze do 4 700 metrov sme sa vyviezli autom... Vsade nam boli k dizpozicii sprievodcovia. Ich ulohou bolo upozornit navstevnikov parku, aby si ponechali teple oblecenie az na vrchol, aby pili vela tekutin, ale hlavne, aby sa zastavili kazdu hodinku a urobili si malu prestavku.
Vyska tlaku, ak sa cestuje autom, sa meni velmi rychlo. Male prestavky nam boli prilezitostou na vychutnanie si krasy And. S malym plesom, vyzeraju ako nase Tatry. S kamenmi poukladanami do malickych veziciek, vyzeraju ako divoka preria s ritualnym miestom domorodcov. Je to tzv. miesto zelani – staci na seba poukladat kamienky, zazelat si a cakat, ci sa zelanie splni. No a tam kde nie je nic, ale naozaj nic, len kamene, Andy vyzeraju ako mesiac. Cloveku sa chce navliect si skafander a zacat pomaly hopkat ako astronaut.
Na samotnom vrchole caka SNEH. Castulo, ako pravy Kolumbijcan, sa ho dotkol prvy krat. Nebol jediny dospely, ktory tam v tom momente vyzeral stastny ako male decko. A tiez nebol prvy dospely, ktoremu tam prislo nevolno.
300 metrov do 5000 sa zda ako nic. Nedostatok kyslika, vsak sposobuje, ze sa clovek musi zastavit kazdych 3 az 5 krokov, aby si sklonil hlavu medzi kolena a zhlboka sa nadychal. Ludia tam odpadavaju ako hnile hrusky. Aj chlapi ako hora. My, baby, sme to po 50 metroch vzdali. Nebolo co dychat.
Nikto nevie, ci sa mu tych 5000 metrov podari. Nikto nevie, co je faktor uspechu. Adorjan, systemovy inzinier, sediaci kazdy den za pocitacom, z Madarska bez jedineho kopceka, si to vybebol akoby nic. Castulo, zijuci v Kolumbijskych Andach, aktivny sportovec, skoncil na kyslikovej bombe u zdravotnej sestry...
No a vsetci rad radom sme skoncili s vyskovou chorobou nasledujuce dva tyzdne. Az teraz, skutocne obdivujem a vazim si tych, ktori zdolali osem tisicovku...

Manizales je malebne mestecko s najvacsou katedralou co sa do vysky nad morom tyka – 2 500 m/nad morom. Tvori ho v podstate jedna hlavna ulicu, ale ma mensie zakutia, ktore sa oplati pozriet. Mne sa nepodarilo vidiet vsetko – ako prvu ma dostala vyskova choroba, ktora zacala velmi rychlym behom na toaletu a pokracovala este dva tyzdne (bolestami brucha, hlavy a nevolnostou...hm, nieco mi tieto priznaky pripominaju...)

Vsetky fotos najdete tu...

pondelok, 3. marca 2008

SLOBODA

Stvrteho februara som sa citila tak trochu ako v roku 1989. Nie ze by sa dialo nieco az take prelomove ako nasa “Nezna Revolucia“, no napriek tomu, atmosfera vo vzduchu bola aspon pre mna rovnaka. Sudrznost ludi a neuveritelna tuzba po slobode – LIBERTAD. Medzi 12 a 14 hodinou sa konal pochod za slobodu, povodne iniciovany cez Facebook. Vsetci mali biele tricka. Vysse miliona ludi tak vyjadrilo svoj postoj ku tzv. samozvanej militarnej skupine FARC. Vsade naokolo napisy ako: Nie viac unosov! Nie viac znasilneni! Nie viac FARC! SLOBODA! Mier v Kolumbii! Pesnicky o slobode a sudrznosti pripominajuce nase: „Slubili sme si lasku, slubili sme si vydrzat...“.
Prvykrat v mojom zivote som posudzovala podla oblecenia – ak niekto nemal na sebe biele tricko, bol s nimi. Bol s tymi, ktori unasaju, vydieraju, nechcu vyjednavat a znasilnuju. Niektori ludia su uneseni aj 10 rokov. Nie su to len ti bohati alebo politicky vplyvni. Su to aj ludia obycajni.

Kolumbia je oficialne demokratickou krajinou s vladou a presidentom. A ten zvysok?:

Guerillas (geridzas) – samozvana opozicia, ozborojene skupiny ludi, zijucich niekde v dzungli, ziviaci sa vydieranim, vypalnictvom, unosmi ludi a obchodom s kokainom.
Guerillas povodne vznikli za ucelom boja proti vlade (teda tym, co maju statnu, resp. ekonomicku moc), nie proti ludom ako takym, chudobe. V poslednych rokoch vsak ucinili niekolko nevysvetlitelnych krokov, ktore mali dopad prave na tych bezbrannych (zabranie majetku ci pozemku, rabovanie v skolach...). Najznamejsimi skupinami su FARC a ELN. Je takmer nemozne s nimi vyjednavat. Minuly rok prezident Uribe oslobodil okolo 200 gerillas z vazenia a ocakaval protikrok – prepustenie aspon niekolkych unesenych. Nikdy sa tak nestalo. Na konci roka 2007 sa dostalo na slobodu niekolko politickych vaznov. Zasluhy sa prisudzuju venezuelskemu prezidentovi Chavezovi. Existuju dohady o obchode medzi nim a guerellas...

Narkobaroni – “Narco Traffickos“ – posobiaci v tzv. karteloch, zaoberajuci sa pestovanim a obchodom s kokainom. Jeden z najznamejsich narkobaronov bol Pablo Escobar. Velmi kontroverzna osoba. Niektori ho milovali, ini zase nenavideli. Z obchodu s drogami mal take bohatstvo, ze ponukol Kolumbii zaplatit vsetky statne dlhy. Kolumbia odmietla. Bol znamy aj tym, ze sa zbavil kazdeho, kto mu stal v ceste. Vlastnil tzv. Haciendu Napoles, ktorej sucastou bolo aj ZOO a ktora je casto prirovanavana k Michealovmu Neverlendu Po jeho smrti v roku 1993 sa drogovy obchod presunul najme pod tzv. Cali cartel (Cali – mesto na juhu Kolumbie)

Paramilitares alebo “Autodefensas“– samozvana armada, ktora vznikla na ochranu proti guerillas, kedze vlada nemala dostatok vojakov na ochranu beznych obcanov. Udajne ich v 80. rokoch zalozil samotny prezident Uribe (vtedy gubernador Antioquie) ako statom akceptovanu militarnu zlozku, tzv. Convivir. Neskor sa vsetko zvrhlo a paramilitares sa stali prave tymi, ktori na objednavku zabijaju alebo postrazia kokainove pole. Udajne za poslednych 20 rokov zabili viac ludi ako guerillas za celu svoju existenciu. Medzi zverstva, kt. tato skupina pacha, je zabijanie macetami, odsekavanie hlav a nasledna hra futbalu. Medzi inymi aj unosy v mene guerilly.


Militares - "Fuerzas Publicas" – oficialna armada Kolumbie

Vsetky tieto skupiny, vratane vlady, su vzajomne prepojene. Medzi ich hlavne cinnosti patri vyroba, predaj a distribucia omamnych latok a zbrani. Niekedy spolupracujucu, inokedy medzi sebou vedu vojny. Korupcia funguje na plne obratky. Kolumbii este niekolko rokov potrva kym sa dopracuje k absolutnej SLOBODE...