V kostole – len pre tych „zasvatenych“

Podla posledneho scitania ludu, na Slovensku mame udajne 80% krestanov. Na to aby sa Kolumbijcania prejavili ako krestania, katolici, netreba ziadne percenta. Ich viera sa neda prekuknut. Nehanbia sa za nu. Kdekolvek, na ulici, v restauracii, v autobuse vidiet ako sa niekto prezehnava. Dievcata ci zeny, dokonca nosia namiesto goraliek, ruzenec zaveseny na krku. Slova ako – „Ak pan Boh da!“ alebo „Vdaka Bohu!“ sa pouzivaju bezne a s plnou uctou.
Kostoly su jednoduche, skromne. Biele steny, oltar, zopar kvetov, lavice. Nezalezi ci je to chudobna alebo bohata stvrt. V tej bohatej sa moze priniest jedlo pre chudobnych. V nedelu byva aj 11 omsi v tom istom kostole a kazda je plna.
Obrat katolickej omse sa od naseho velmi nelisi. Ludia su vsak akosik zmatenejsi kedy si maju klaknut, povstat, sadnut si. Kazdy to robi po svojom. A tak im casto, pre istotu, upravi "choreografiu" sam pan farar. V casti kde si my podavame ruky na znak pokoja, sa cela kolumbijska rodina vybozkava a vyobjima. Priznam sa, ze som bola na zaciatku trosku neista, ci aj ja mam vyobjimat toho postarsieho pana vedla mna. Nastastie mi bolo vysvetlene, ze sa tak cini len v rodinom kruhu, nanajvys s priatelmi. Fuuuu...mi odlahlo.
Nikto sa nebrani prejavom naklonosti. Zalubene pariky alebo manzelia sa drzia za ruky, obimaju sa, niekedy padne aj bozk. Nikto sa nepohorsuje. Deti, v akomkolvek veku, su zavasene na krku svojich rodicov v objati. Ved laska je laska, ci nie?
Kedze tzv. latinos vsade chodia neskoro, je celkom bezne vidiet niekoho prist aj 15 – 20 minut po zaciatku omse. Jedina vec, ktora sa nepatri v kostole robit, je sediet s prekrizenymi nohami. Nikto mi akosik nievie vysvetlit preco. Jednoducho sa to nepatri :-)
Oznamy sa citaju po prijimani hostie, medzi tym ako pan farar vsetko uprace z oltara. Robi sa tak preto, lebo ako nahle sa vyslovi pozehnanie, vsetci sa rozprchnu. Ziadne cakanie na odchod pana farara...
Pred kostolom sa da zakupit obcerstvenie – pukance, mango...asi aby mali deti(?) radost...

Ako (ne)vyliest na pattisicovku

V Kolumbii nikdy nesnezi. 90 percent Kolumbijcanov sneh v zivote nevidi. Nie preto, ze by ho tu nebolo. Treba si pon vyliest - do 5 tisic metrov nad morom. Existuju dve moznosti – Sierra Nevada de Santa Marta (pri Karibiku) alebo Nevado del Ruiz (v tzv. kavovej zone). Nevado del Ruiz sa nachadza pri mestecku Manizales, ktore je vzdialene len 6 hodiniek autom od Medellinu.

Do Homarkovho jeepu sme nasadli ja, Jessica (USA), Adorjan (Madarsko) a Castulo (Kolumbia). Cestou sme natrafili na prevrateny kamion z vajciami. Nikto sa neunuval odpratat ho – bude lahsi ak ho najskor vyprazdia domaci...a tak sa aj stalo. Urobili sme si aj mensiu prestavku na obcerstvenie. Tu sa na vylet nemusi vybalovat vyprazanymi reznami v chlebe a kyslou uhorkou. Ovocie (vsetkeho ale naozaj vsetkeho druhu - niektore dodnes este neviem identifikovat), oblatky, orechy, ...jednoducho cokolvek mozne, sa da kupit kazdych 50 metrov.
V Manizales sme sa stretli s Katkou – mojou kamaratkou zo Samorina, ktora je na stazi v Armenii. Ubytovanie sme nasli u AIESECarov, kde nas prekvapila Giovana, kamaratka z Mexika (na stazi v Medelline, ale nie cez AIESEC). Hm, o tom ubytovani sa musim opravit, nie u AIESECarov, ale u jedneho z nich. Ano, vsetci siedmi u jedneho - u Julia. Na dve noci. Jeho rodina nas privitala s otvorenou narucou. Myslim, ze viac popisovat Kolumbijsku dobrosrdecnost a pohostinost netreba.

Nasim hlavnym cielom vyletu bolo vyliest na pattisicovku v narodnom parku Nevado del Ruiz. VYLIEST – to slovicko je v tomto pripade trosku diskutabilne, kedze do 4 700 metrov sme sa vyviezli autom... Vsade nam boli k dizpozicii sprievodcovia. Ich ulohou bolo upozornit navstevnikov parku, aby si ponechali teple oblecenie az na vrchol, aby pili vela tekutin, ale hlavne, aby sa zastavili kazdu hodinku a urobili si malu prestavku.
Vyska tlaku, ak sa cestuje autom, sa meni velmi rychlo. Male prestavky nam boli prilezitostou na vychutnanie si krasy And. S malym plesom, vyzeraju ako nase Tatry. S kamenmi poukladanami do malickych veziciek, vyzeraju ako divoka preria s ritualnym miestom domorodcov. Je to tzv. miesto zelani – staci na seba poukladat kamienky, zazelat si a cakat, ci sa zelanie splni. No a tam kde nie je nic, ale naozaj nic, len kamene, Andy vyzeraju ako mesiac. Cloveku sa chce navliect si skafander a zacat pomaly hopkat ako astronaut.
Na samotnom vrchole caka SNEH. Castulo, ako pravy Kolumbijcan, sa ho dotkol prvy krat. Nebol jediny dospely, ktory tam v tom momente vyzeral stastny ako male decko. A tiez nebol prvy dospely, ktoremu tam prislo nevolno.
300 metrov do 5000 sa zda ako nic. Nedostatok kyslika, vsak sposobuje, ze sa clovek musi zastavit kazdych 3 az 5 krokov, aby si sklonil hlavu medzi kolena a zhlboka sa nadychal. Ludia tam odpadavaju ako hnile hrusky. Aj chlapi ako hora. My, baby, sme to po 50 metroch vzdali. Nebolo co dychat.
Nikto nevie, ci sa mu tych 5000 metrov podari. Nikto nevie, co je faktor uspechu. Adorjan, systemovy inzinier, sediaci kazdy den za pocitacom, z Madarska bez jedineho kopceka, si to vybebol akoby nic. Castulo, zijuci v Kolumbijskych Andach, aktivny sportovec, skoncil na kyslikovej bombe u zdravotnej sestry...
No a vsetci rad radom sme skoncili s vyskovou chorobou nasledujuce dva tyzdne. Az teraz, skutocne obdivujem a vazim si tych, ktori zdolali osem tisicovku...

Manizales je malebne mestecko s najvacsou katedralou co sa do vysky nad morom tyka – 2 500 m/nad morom. Tvori ho v podstate jedna hlavna ulicu, ale ma mensie zakutia, ktore sa oplati pozriet. Mne sa nepodarilo vidiet vsetko – ako prvu ma dostala vyskova choroba, ktora zacala velmi rychlym behom na toaletu a pokracovala este dva tyzdne (bolestami brucha, hlavy a nevolnostou...hm, nieco mi tieto priznaky pripominaju...)

Vsetky fotos najdete tu...

SLOBODA

Stvrteho februara som sa citila tak trochu ako v roku 1989. Nie ze by sa dialo nieco az take prelomove ako nasa “Nezna Revolucia“, no napriek tomu, atmosfera vo vzduchu bola aspon pre mna rovnaka. Sudrznost ludi a neuveritelna tuzba po slobode – LIBERTAD. Medzi 12 a 14 hodinou sa konal pochod za slobodu, povodne iniciovany cez Facebook. Vsetci mali biele tricka. Vysse miliona ludi tak vyjadrilo svoj postoj ku tzv. samozvanej militarnej skupine FARC. Vsade naokolo napisy ako: Nie viac unosov! Nie viac znasilneni! Nie viac FARC! SLOBODA! Mier v Kolumbii! Pesnicky o slobode a sudrznosti pripominajuce nase: „Slubili sme si lasku, slubili sme si vydrzat...“.
Prvykrat v mojom zivote som posudzovala podla oblecenia – ak niekto nemal na sebe biele tricko, bol s nimi. Bol s tymi, ktori unasaju, vydieraju, nechcu vyjednavat a znasilnuju. Niektori ludia su uneseni aj 10 rokov. Nie su to len ti bohati alebo politicky vplyvni. Su to aj ludia obycajni.

Kolumbia je oficialne demokratickou krajinou s vladou a presidentom. A ten zvysok?:

Guerillas (geridzas) – samozvana opozicia, ozborojene skupiny ludi, zijucich niekde v dzungli, ziviaci sa vydieranim, vypalnictvom, unosmi ludi a obchodom s kokainom.
Guerillas povodne vznikli za ucelom boja proti vlade (teda tym, co maju statnu, resp. ekonomicku moc), nie proti ludom ako takym, chudobe. V poslednych rokoch vsak ucinili niekolko nevysvetlitelnych krokov, ktore mali dopad prave na tych bezbrannych (zabranie majetku ci pozemku, rabovanie v skolach...). Najznamejsimi skupinami su FARC a ELN. Je takmer nemozne s nimi vyjednavat. Minuly rok prezident Uribe oslobodil okolo 200 gerillas z vazenia a ocakaval protikrok – prepustenie aspon niekolkych unesenych. Nikdy sa tak nestalo. Na konci roka 2007 sa dostalo na slobodu niekolko politickych vaznov. Zasluhy sa prisudzuju venezuelskemu prezidentovi Chavezovi. Existuju dohady o obchode medzi nim a guerellas...

Narkobaroni – “Narco Traffickos“ – posobiaci v tzv. karteloch, zaoberajuci sa pestovanim a obchodom s kokainom. Jeden z najznamejsich narkobaronov bol Pablo Escobar. Velmi kontroverzna osoba. Niektori ho milovali, ini zase nenavideli. Z obchodu s drogami mal take bohatstvo, ze ponukol Kolumbii zaplatit vsetky statne dlhy. Kolumbia odmietla. Bol znamy aj tym, ze sa zbavil kazdeho, kto mu stal v ceste. Vlastnil tzv. Haciendu Napoles, ktorej sucastou bolo aj ZOO a ktora je casto prirovanavana k Michealovmu Neverlendu Po jeho smrti v roku 1993 sa drogovy obchod presunul najme pod tzv. Cali cartel (Cali – mesto na juhu Kolumbie)

Paramilitares alebo “Autodefensas“– samozvana armada, ktora vznikla na ochranu proti guerillas, kedze vlada nemala dostatok vojakov na ochranu beznych obcanov. Udajne ich v 80. rokoch zalozil samotny prezident Uribe (vtedy gubernador Antioquie) ako statom akceptovanu militarnu zlozku, tzv. Convivir. Neskor sa vsetko zvrhlo a paramilitares sa stali prave tymi, ktori na objednavku zabijaju alebo postrazia kokainove pole. Udajne za poslednych 20 rokov zabili viac ludi ako guerillas za celu svoju existenciu. Medzi zverstva, kt. tato skupina pacha, je zabijanie macetami, odsekavanie hlav a nasledna hra futbalu. Medzi inymi aj unosy v mene guerilly.


Militares - "Fuerzas Publicas" – oficialna armada Kolumbie

Vsetky tieto skupiny, vratane vlady, su vzajomne prepojene. Medzi ich hlavne cinnosti patri vyroba, predaj a distribucia omamnych latok a zbrani. Niekedy spolupracujucu, inokedy medzi sebou vedu vojny. Korupcia funguje na plne obratky. Kolumbii este niekolko rokov potrva kym sa dopracuje k absolutnej SLOBODE...

Kolumbijske Vianoce

Hoci som Vianoce stravila na Slovensku, vela som sa na ne este pred mojim odchodom pytala. Okrem toho, v Kolumbii sa zacina vsetko uz koncom novembra, zaciatkom decembra. Od decembra ludia utracaju vsetko co maju na takzvanu Rumbu – zabavu, tanec, jedlo a pitie. Od prveho decembra pocut kazdy den ohnostroje, pracovne tempo je povolnejsie (hm, zaujimave ze sa da este povolit...)

Dekoracie su vsade. Kazdy dom je vyzdobeny svetielkami. Najkrajsia vyzdoba patri rieke Medellin. Vo sviatocnom obdobi je velkou atrakciou a ludia sa k nej chodia prechadzat. Popri tom si mozu na informacnych tabuliach precitat charakteristiku, resp. historiu jednotlivych dekoracii (napriklad povod vianocneho stromceka). Samozrejme k tomu nemoze chybat aj trh s obcerstvenim. Medzi vianocne dekoracie patria aj kvety – pre nas nezvycajne, tu pravdepodobne nahradzaju sneh. Po prichode na Slovensko sa mi nase dekoracie v centre (ani jeden dom som nevidela vyzdobeny samostatne) zdali dost chabe.

Nikde nesmie chybat Betlehem – zobrazenie narodenie maleho Jeziska v mastali, s troma kralmi a zvieratkami. V ziadnom z nich vsak maleho Jeziska nebolo – na otazku preco, mi bolo odpovedane otazkou: Vsak ten sa narodil az 24teho, nie? Jeziska polozia az na Stedry vecer. Logicke...

Zvyky su viac menej rovnake, kedze Kolumbia je prevazne katolicka krajina. Typicke jedlo je Bunuelo – vyprazana syrova gulicka z neidentifikovatelnou hmotou – povedzme, omackou hustejsej konzistencie. Pre jeho oblubenost, sa uz neje len na Vianoce, ale kedykolvek.

Darceky sa nedavaju pod stromcek. Po stedrovecernej vecery musia ist deti spinkat pred polnocou, aby si rano pod postelou mohli najst darceky. Darceky nosi maly Jezisko, tak ako u nas. Ziaden Santa Claus – nastastie.

Spat do Kolumbie

Na ceste spat do Kolumbie som si na chvilku zaskocila do Madridu. Madrid je krasny – bohuzial nemam fotak. O to viac ho odporucam vidiet na vlastne oko, ci dve....
Jedno som si tam vsak uvedomila. Podobnost Europskych miest, teda co sa tyka architektury v centre, ci zivotneho stylu. Odlet z Viedne, pristatie v Madride – rozdiel len vo velkosti okien historickych budov.

Moji hostitelia na jednu noc boli Kolumbijcania zijuci v Madride. Oni sa nan pozeraju uplne inak. Poukazovali na veci, ktore boli pre mna samozrejmostou – parky, smetne kose na ulici, metro a plne ulice ludi v centre mesta v podvecer (v Kolumbii sa totiz vecer po meste neprechadza, moze sa, ale len na vlastne nebezpecie...). Dostala som aj pozvanie na veceru – dali sme si ryzu s kalamarmi. Dakujem.

Dalsi smer – let do Bogoty cez Cali – bez prestupu (geograficke porovnanie – akokeby som letela do Viedne cez Kosice). V Cali niektori pasazieri vystupili, ostatni sme ostali cakat v lietadle, ze co sa bude diat. A dialo sa – upratovanie lietadla. Ano, hodinku sme si pockali kym nam vycistili lietadlo. Bolo nas v nom asi dvadcat. Museli sme aj zodvihnut nozicky, aby nam pod nimi mohli povysavat...Zaujimave. Po tomto zazitku sa zvysok cesty uz zdal viacmenej nudny – vsetko prebehlo hladko.

Domov sladky domov

Ospravedlnujem sa. Ospravedlnujem sa za dlhu odmlku. Mam dobru vyhovorku – po osmych mesiacoch v cudzej krajine, som si na vsetko zvykla. Nic ma uz neprekvapovalo, farebne autobusy sa stali beznymi, tak isto ako aj veta – Toto je Kolumbia! -, v pripade, ze opat nieco meskalo, resp. nefungovalo... Len podotykam, ze tato veta sa pouziva vzdy tam, kde treba hladat riesenie HNED :-)
Jedine co ma v poslednej dobe prekvapilo, bolo moje rozhodnutie ostat. Rozhodla som sa tak v posledny tyzden staze. No Vianoce bez rodinky nemozu byt! A tak som si odskocila na mesiac domov – domov na Slovensko.

Je zvlastne ako nam pobyt v cudzine otvara oci pri pohlade na vlastnu krajinu. Netusila som, ze si mozem vytvorit stereotyp aj o rodnej hrudi. Ale stalo sa a tak ma Slovensko neprestalo udivovat pocas celych styroch tyzdnov. Samozrejme, v pozitivnom zmysle. Tu su moje pozorovania:

1. Mame vynikajuce cesty
2. Ludia su mili, ak aj ja som na nich mila (o Slovakoch sa totiz hovori, ze sa radi stazujeme, preto nase pozdravy nezahrnuju automaticky otazku – Ako sa mas? -, ako je to v inych jazykoch. Odpoved je zriedkakedy formalna – Dakujem, dobre. - Vacsinou sa dozvieme, kde koho boli, koho v rodine operovali, kto zo susedov zomrel atd. atd.). Prve obavy boli z „prijemnych autobusarov“, a cuduj sa svete, nasiel sa iba jeden taky, na ktoreho by sa dali pouzit slova, ktore sa v TV vypipaju.
3. Servisy su lepsie. Klient sa naozaj citi, ze je panom.
4. Vsetko je blizko. Tym, ze je Slovensko malicke, aj mesta su malicke. Takzvane „vybavovacky“ ako napr. zajst do banky, poistovne, na postu a podobne, netrvaju dlhsie ako 2 hodinky.
5. Ludia sa maju dobre. Ako to myslim? Nuz tak, ze vsetci v mojom okoli su zamestnani, a to viac menej spokojne. Vacsina mladych ludi si riesi bytovu otazku. Na dovolenky sa uz nechodi na tyzden do Chorvatska, ale na mesiac do Thajska.
6. Nase mesta su krasne. Ako sa hovori, nevieme co mame kym to nestratime, Nastastie to nie je pripad historickych budov z 12teho ci 13teho storocia. Tie sa, dufam, tak skoro nevytratia...
7. Aktivny zivot. Tolko prilezitsti, ktore ponuka taka mala krajinka je neuveritelnych – termalne kupele, lyziarske strediska, turistika, hrady, divadla...a omnoho viac. Clovek sa nenudi, aj keby velmi chcel.
8. Excelentna strategicka poloha – presne v strede Europy. Ved kto sa moze pochvalit, ze za 3 hodinky autom je uz v cudzine? (teda, viac menej, zavisi od toho, ze ci sa z BB vyberiem na sever, juh, vychod ci zapad.. )
9. Neopisatelne caro slovenskej dediny. A tu nasleduje pribeh:

Vylet do Klastora pod Znievom. Ja, kamaratka Jaja a jej dvaja znami. Na pocudovanie je miestna krcma o 10 rano este zavreta, tak si to namierime do potravin. Miestny nas identifikuju ako turistov a hned sa prihovoria – Na hrad? Dnes tam bude blato...(pozn. vsade je asi 30cm snehu, ale postarsi ujo sa vyzna, vsak bol na hrade asi ked mal 15 – naposledy). Kupime si Sojovy suk (suk prosim, citat bez diakritiky. Inak je to premenovana stara znama sojova tycinka.) a Kysly pasik (to maju len v Klastore pod Znievom, opisat to by bola skoda, treba skusit). Vystup na kalvariu s klastorom a potom na hrad. Teda jeho ruinu. Skoda. Vyhlad – nadherny. Hory zasnezene, dedinka malinka. Pocudovanie – hm, tak tu bolo niekedy jedno z prvych gymnazii na Slovensku?
Pri ceste naspat natrafime na babku. Babka, mila, sa nam prihovori, bez toho aby sme sa na nu ani len pozreli (ako sa to hovori? – vsak je uz starucka, potrebuje sa vyrozpravat, ved nema s kym...). Prekvapivo sa dozvedame zaujimavu informaciu. Babka s dedkom boli na zajazde v Budapesti. Na Margitinom ostrove objavia napis, z ktoreho rozlustia, ze Margita pochadzala zo Znieva. Zauraduju na spravnych miestach. 18. januara sa konaju v dedine velke slavnosti na pocet Svatej Margity...
Do odchodu autobusu ostavuju dve hodiny. Smer krcma. Milujem dedinske krcmi – stale sa tam nieco deje. Bavi ma pozorovat striedanie smien – tym skorsim uz padla a tak sa „istym krokom“ poberaju domov. Vecerna smena len prichadza. Krcmar, chudak musi tahat obe smeny. Tazko. Tri krat sme mu vysvetlili co si prosime. Dva krat zkontrolovali. Objednane stale neprichadza. Krcmar spi. Musime si nacapovat sami...dokaz:

Viac fotos najdete tu

Nie nadarmo sa hovori – vsade dobre, doma najlepsie...

Kolumbijske pirohy, tzv. Empanadas

Delikatesa! Ano, kolumbijske jedlo je velmi chutne. Je zaujimave, ze sa pri jeho priprave pouzivaju tie iste ingrediencie, ktore su dostupne aj na Slovensku. Sposob pripravy a kombinacie sa vsak odlisuju.

Okrem uz spominanych sladkych arasidov som sa naucila varit tzv. vianocnu gulku – Bunuelo - vyprazana gulka z prisne tajnym receptom, ktora povodne predstavovala typicke stedrovecerne jedlo, ale pre svoju oblubenost sa stala kazdodenym pokrmom.

Od kamaratky Mafe som nedavno dostala pozvanie na mini skolu pripravy tzv. Empanadas. Nieze by som nevedela udrzat svoje kulinarske pohnutky na uzde, ale moja zvedavost nedala dlho cakat. Empanadas by sa dali prirovnat k nasim pyrohom (juj, ale by som si dala, hlavne tie s bryndzou! Slinka...). Cesto sa pripravuje z kukurice a plni sa zemiakovo-masovou plnkou. Empanadas sa na rozdiel od nasish piroh nevaria, ale vyprazaju. Vlastne takmer kazde jedlo pripravovane z cesta sa tu vypraza. To asi aby latino zeny nestratili to svoje zname zvodne pozadie...

Co ma vsak najviac na tomto vareni u Mafe potesilo, bolo to, ze sa stalo rodinnou udalostou zahrnujucou maminu, staru mamu, brata a priatela. Okrem varenia a priemneho rozhovoru sa aj tancovalo - Mafe so starou mamou (ach tie latino zeny, na veku naozaj nezalezi...). Ani som si nevsimla, ze ubehlo 5 hodin. Stalo to za to? Hoci neboli najvydarenejsie, moja ucitelka spanielciny Dora, spoluziak z Trinidadu Marc a moj sukromny student anglictiny Castulo ich okomentovali ako ^Delicioso!^

Fotky pripravy Empanadas su tu...