utorok, 9. októbra 2007

Kolumbijske pirohy, tzv. Empanadas

Delikatesa! Ano, kolumbijske jedlo je velmi chutne. Je zaujimave, ze sa pri jeho priprave pouzivaju tie iste ingrediencie, ktore su dostupne aj na Slovensku. Sposob pripravy a kombinacie sa vsak odlisuju.

Okrem uz spominanych sladkych arasidov som sa naucila varit tzv. vianocnu gulku – Bunuelo - vyprazana gulka z prisne tajnym receptom, ktora povodne predstavovala typicke stedrovecerne jedlo, ale pre svoju oblubenost sa stala kazdodenym pokrmom.

Od kamaratky Mafe som nedavno dostala pozvanie na mini skolu pripravy tzv. Empanadas. Nieze by som nevedela udrzat svoje kulinarske pohnutky na uzde, ale moja zvedavost nedala dlho cakat. Empanadas by sa dali prirovnat k nasim pyrohom (juj, ale by som si dala, hlavne tie s bryndzou! Slinka...). Cesto sa pripravuje z kukurice a plni sa zemiakovo-masovou plnkou. Empanadas sa na rozdiel od nasish piroh nevaria, ale vyprazaju. Vlastne takmer kazde jedlo pripravovane z cesta sa tu vypraza. To asi aby latino zeny nestratili to svoje zname zvodne pozadie...

Co ma vsak najviac na tomto vareni u Mafe potesilo, bolo to, ze sa stalo rodinnou udalostou zahrnujucou maminu, staru mamu, brata a priatela. Okrem varenia a priemneho rozhovoru sa aj tancovalo - Mafe so starou mamou (ach tie latino zeny, na veku naozaj nezalezi...). Ani som si nevsimla, ze ubehlo 5 hodin. Stalo to za to? Hoci neboli najvydarenejsie, moja ucitelka spanielciny Dora, spoluziak z Trinidadu Marc a moj sukromny student anglictiny Castulo ich okomentovali ako ^Delicioso!^

Fotky pripravy Empanadas su tu...

pondelok, 8. októbra 2007

Dia del amor y la amistad (Den Sv. Valentina)

14. februara som si na hodinu konverzacie s mojimi teenagerskymi studentmi pripravila klasicku temu – Sv. Valentin. Ups, male faux paus. Tento sviatok sa v Kolumbii nevola Sv. Valentin a uz vobec sa neoslavuje vo februari. Ja ignorant. Musela som si nan pockat az do septembra...nie na Sv. Valentina, ale na Den lasky a priatelstva. To, ze sa v tento den obdaruvaju zalubene pariky je samozrejmostou. Preco by sme sa vsak mali obmedzovat? Priatelstvo je pojem nedefinovany a tak sa darceky, emaili a smsky vymienali o sto sest.

Mna samozrejme potesili moji studenti. Ti najmansi, 7 rocni, mi na hodinu doniesli kooooopec sladkosti. A potom sa na mna pozerali tymi malymi ockami a ocakavali, ze to vsetko zjem hned pred nimi. Fu...nedalo sa. Vydrzali mi este tyzden.

Castulo, student so sukromnych hodin anglictiny, ktory sa uz za ten pol rok stal aj dobrym kamaratom, ma prekvapil ceskym pivom - Holba (v zivote som o nom nepocula, ale to si asi clovek musi odskocit na iny kontinent, aby sa o nom dopocul). Kde ho vypatral je vraj tajomstvom...to verim...

Preco my neoslavujeme priatelstvo? Nestoji hadam za to?

Jazykove okienko

Ked som prisla v januari do Kolumbie, myslela som si, ze si s jednym HOLA! na zaciatok vystacim. Troj az stvor slovne pozdravy mi hned polozili hlavu do smutku. Hlavne ked som ich ani nemohla najst v slovniku. Okrem HOLA! a stareho znameho BUENAS DIAS! som si odvtedy obohotila svoju slovnu zasobu o dalsie vyrazy, ako napr.:

BUENAS DIAS! - Dobry den! – pouziva sa do 12 hodiny na obed
BUENAS TARDES! - Dobre poobedie! – pouziva sa od 12 do 6 hodiny poobede
BUENAS NOCHES! (Buenas noces!) - Dobry vecer! – pouziva sa od 6 vecer do 5 rana
QUE TAL? (Ke tal?) - Ako sa mas?
QUE MAS? (Ke mas?) - Ako sa mas?
COMO ESTAS, PARCE? (Komo estas, parse?) - Ako sa mas, kamos?
COMO TE FUE? (Komo te fue?) - Ako bolo?
COMO TE VA? (Komo te va?) - Ako ide zivot?
QUE HUBO? (Ke ubo?) alebo tiez QUIBO? (Kjubo?) – Ako je?
QUE HAY? (Ke aj?) alebo tiez QUIAI? (Kjaj?) – Ako je?
BIEN O QUE? (Bjen o ke?) - Dobre ci co?
BIEN O NO? (Bjen o no?) - Dobre ci nie?
BIEN? (Bjen?) - vsak co by sme si to neskratili :-D

BIEN O SI? (Bjen o si?) – Dobre ci hej? - tak o tomto pozdrave nevedia ani samotni Kolumbijcania. Ten sme si totiz vymysleli my - stazisti, aby sme si zabecpecili vzdy pozitivnu odpoved :-D

Slengovy slovnik alias Kolumbia pre vyrazy Parada! Super! Pecka! etc. uvadza nasledovne preklady:
VACANO! (Bakano!)
QUE CHEVERE! (Ke cevere!)
QUE NOTA! (Ke nota!)
QUE CHIMBA! (Ke cimba) – Pozor! Toto slovo ma povod vo vulgarizme. Nikdy ho netreba pouzivat bez ^Que!^ a v nespravnej spolocnosti...

štvrtok, 27. septembra 2007

AIESEC konferencia

Chair. Chairperson. Chairman. Uvadzac. Moderator. Nie je podstatne ako sa nazyva ta osoba, ktora otvara konferenciu, privita delegatov, predstavi organizatorov, facilitatorov, agendu konferecie a zabezpeci aby vsetko a vsetci boli na cas a na spravnom mieste. Podstatne je, ze takouto osobou som bola minuly tyzden na AIESEC konferencii ja – Vafka. V AIESEC to vsetko samozrejme prebieha v sranda-sranda duchu, ale zo vsetkou serioznostou. A sranda aj bola...

Konferencia bola urcena hlavne pre novacikov, ktori prave presli vyberom do AIESEC Eafit. Takymto novacikom treba vysvetlit preco AIESEC vznikol, co v nom vlastne robime, co ich caka. Naucia sa nejake tie zakladne zrucnosti a spytaju sa sami seba, ze co dalej...A sup sup mozu sa pustit do nejakeho projektu, ktory moze zmenit zivot nie len im, ale aj niekomu inemu (nie ze by sa potom ten niekto ocitol v Kolumbii, Australii,...).

Ti otukanejsi AIESECari si tiez prisli na svoje. Napriklad na trainingu od Brada z USA, ktory momentalne zaklada AIESEC v Omane (presne tak, pozri na mape...) a do Kolumbie si prisiel odskocit za svojou milou. Poskytol nam o tejto krajine vela zaujimavych informacii. Hlavne o jej planoch do buducnosti (co by sa asi dalo robit s tolkymi bubakmi z ropneho priemyslu?)

Kolumbijcania sa nedali zahanbit. Konferencia sa samozrejme konala na jednej z obrobvksych farm (alebo zeby to bola uz hacienda? Musim zistit, kde su tie hranice...) v Barbose. Nie ze by som chcela posteklit AIESECarov na Slovensku, ale ak vazne nedaju a chcu vidiet ten bazen, tak nech si kliknu tu....

streda, 26. septembra 2007

Prestahovana

Clovek si tak po pol roku v cudzej krajine uvedomi, ze uz mu je vsetko akesi zname a uz ho nic neprekvapuje. Tento dusevny stav si vyzaduje zmenu. Ja som sa prestahovala.

Krasne, vznesene, silikonom a nablistanimi autami obkolesene Poblado som vymenila za kvetinkovu stvrt La Floresta. Tym som hned klesla o dve spolocenske urovne. Hura!!! Poblado, v ktorom sa pohybuje ta vyssia spolocenska vrstva, bolo pre mna priliz nudne, prilis prazdne, prilis jednotvarne. Teraz si nazivam sama v malej garzonke. Na ulici sa obcas objavi konik tahajuci voz, poulicny predavac s avokadom alebo ananasom. Niekedy zase nieco co ja nazyvam miestna spartakiada (= tancujuci sprievod s hudbou. Doteraz sa mi nepodarilo zistit, ze na co to vlastne nacvicuju). Asi 30 sekund od mojho obydlia mam park, v ktorom sa kona kazdy vikend nejaky mini koncertik. Pri svojej 5 minutovej prechadzke smerom k metro stanici sa vytesujem z krasnych malych domcekov a poulicneho rusneho zivota.
Ludia su tu rozni, obycajnejsi ale pre mna zaujimavejsi. Uz som objavila kde maju tie najlebsie buchty alebo kde si mozem kupit zelene mango s citronom a solou. Niet nad poulicne jedlo! Keby som mala opat vymenit bazen ci sluzku za toto malebne zatisie, urobila by som tak znova a znova a znova…

Prepadnutie

Pohoda, vsak je nedela. Hodina salsy, pizza, sladke nic nerobenie. Poobednajsia prechadzka s kamaratom Adim (stazista z Madarska) v blizkosti nasej znamej univerzity. Na zastavke stoji muz, vyzera akoby cakal na autobus. V tom sa obrati na Adiho. Chce vediet kolko je hodin? Alebo vyzobrat nejake peniazky? Spytat sa na cestu? Adi zacne utekat. Zbadam pistol v muzovych rukach. Zacnem utekat aj ja, len inym smerom. Muz nasleduje Adiho. Zastavim sa. Nemozem predsa len tak utiec?! Adi je kamarat, musim mu pomost. Ale ako? Co mam robit? Obzeram sa naokolo, nikoho nikde. Ziadny ludia, toboz nie policia. Pozeram sa z dialky ako muz siahne do Adiho vrecka. Vyberie jeho obsah. Co bude nasledovat? Rozbehne sa potom za mnou? Ako chromy chrobak sa motam tam a spat: Pomoct? Utekat? Pomoct? Utekat? Z nico nic sa objavi motorka. Muz s ulovkom (mobil, zlata retiazka a i-pot) si na nu prisadne a uz je prec...

A je potom. Adi nadava vo vsetkych jazykoch, ktore ovlada (3). Ja sa stale trasiem. Zbadam zenu s mobilom, vola policiu. Bola toho vsetkeho svedkom. Nastastie hovori po anglicky. My si vsak nic nepamatame. Ani muza, ani poznavaciu znacku z motorky. Neda sa nic robit. Pomaly nam to vsetko dochadza. Co sa stalo...ako...Co sme mohli urobit? Preco sme utekali ked mal pistol? Preco sme utekali smerom od ludi prec? Preco si nic nepamatame?

Utesujeme sa. V podstate sa nic nestalo. Mohlo sa, ale nestalo sa. Pivo? Jasne!

utorok, 28. augusta 2007

Vytrvali.

Tak si to zhrnme:
Vafka (Slovensko) - 175 cm, blond vlasy, zelene oci
Veron (Slovensko)- 175 cm, blond vlasy, modre oci
Jassica (USA) - 160 cm, blond vlasy, modre oci

U nas doma, ci v USA je to normal. Tu je to, podla kolumbijskeho Cosmopolitanu, exotika.
My tri tomu hovorime masaz ega. Za jeden kolumnbijsky den dostaneme minimalne 6 pochval, typu: Hermosa!, Mamasita!, Mona!, Bonita! (preklad za vsetky - To je kus! Kocka! Kraska!)
Co mna osobne doposial najviac potesilo bolo obrovske WOOOOOW! od okoloiduceho. Niekedy sa nepodari ani len vydrat hlasok z hrdla. Ostavaju len otvorene usta a vykrutene krky. No moze mat potom clovek zly den?!

Niekedy byt MONA (blondina) vobec nepomaha. Uvediem na priklade Jessici, ktora sa pytala na cestu k autobusovej stanici. V odpovedi: -Ti si prilis pekna na to aby si chodila autobusom.- sa vsak ku nej nedostala...

Vytrvali. Tak by som charakterizovala muzske pohlavie Kolumbie.
Zacalo sa to zamilovanym listom. Takym so srdieckom. Mile, ako v skolke :-D (este ho niekde mam ulozeny...) To bolo na zaciatku staze.
Od vtedy som zvolila inu taktiku. Spominat mojho priatela pri kazdej prilezitosti. Nepomohlo. Pozvania na ¨kavicku¨ chodia zo vsetkych stran - email, sms, cez znamych... Tak som sa jedneho ctitela raz opytala, ze preco to vsetko robi, ked nedavam ziadne signaly a neprejavujem zaujem. Vraj ma len potrebu vyjadrit sa. No budis...

Co ma vsak najviac potesilo, bolo pozvanie na rande od byvaleho spolubyvajuceho. Stretli sme sa nedavno nahodou po dlhsom case. Privital ma: -Hola! Que gordita! Pero me gusta mas!- (Ahoj, aka pribratucka...ale mne sa to paci viac...). Normalne by sa clovek dal aj na dietu, keby za tym nenasledovalo to pozvanie na rande...(tolko k tym svetovo znamym latinsko americkym pozadiam...)

Obcas to lezie na nervy. No ako Veron povedala, na Slovensku nam to raz bude chybat...

Mame sa co ucit od krajiny tretieho sveta...

Hodina konverzacie.
Studenti su teenageri.
Tema: Chudoba.
Rozoberame navrhy a riesenia na chudobu v roznych castiach sveta.
Otazka na zaver hodiny: A co vy osobne robite pre chudobnych ludi tu v Kolumbii?

Odpovede:
U nas ma kazda skola niekolko krat do roka specialny den. Tento den kazdy z nas stravi s dietatom z chudobnej stvrte. Donesieme oblecenie, kupime mu jedlo, ucime a hrame sa spolu.

Okrem toho je kazdy piatok u nas v skole zbierka pre chudobnych. Kazdy z nas moze doniest kilo muky, cukru atd. A my to aj nosime...



Mame sa co ucit od krajiny tretieho sveta...

sobota, 21. júla 2007

Den nezavislosti

20 jula oslavuje Kolumbia den nezavislosti. Oslavuje? Hm, niektore pojmy su skutocne relativne...

Vafka: ¨Moni, tak ako sa oslavuje den nezavisloti v Kolumbii?¨
Moni: ¨Nic moc, vacsinou byva procesia na namesti v Bogote. Ale tento rok sa to presunulo na San Andres (ostrov, o ktory sa uz niekolko rokov snazi Nicaragua)...aby sme im ukazali. Vacsinou to pozerame v TV¨
Vafka: ¨A tu v Medelline sa nic nedeje?¨
Moni: ¨Zda sa mi, ze nic...¨

O hodinku na to vola Dani. Vraj je v botanickej zahrade nejake mecheche na oslavu dna nezavislosti. Tak predsa! Teda, tak predsa - vsak co by sme neoslavili kupou oblecenia znacky Gef? Tangace, podprsenky, tricko? Toto vsetko je v tento den v botanickej zahrade!!! A aby sa asi nepovedalo, ze sa zabudlo na kulturu, tak aj male podio a trosku hudby ci tanca. Myslim, ze niektore rodinky si uzili aj piknik. Mne vsak stacilo tych 30 minut...

Dani ma vsak plan B. Podme sa pozriet na vystavu rucne robenych tradicnych vyrobkov. Preco nie? Pri vstupe sa dozvedame, ze vystava je doplnena o vystavu nabytku a domacich potrieb. Kedze sme nasli az 4 stanky z rucne vyrobenymi umeleckymi dielami, zacala som aj pojem ¨doplneny¨ brat dost relativne.¨

Tak sme to vsetko nakoniec relativne oslavili na party novych stazistov z USA. Zeby aj ta nezavislot bola relativna...?

nedeľa, 15. júla 2007

Na skok do Venezuely

Kufre boli aj tak zbalene, na cestach sme boli uz 1,5 tyzdna a hranica bola nebezpecne blizko. Neodoalali sme. Nedalo sa...

Zaciatok cesty bol velmi smutny – museli sme povedat ¨Pa! Pa!¨nasmu pohodlnemu, milovanemu auticku. Na vstup do Venezueli s kolumbijskym autom je potrebne X dokumentov, medzinarodne poistenie a cca 150 000 pesos. Vsak preco by povolili vstup niecomu co klape ako hodinky, radsej pustia do svojej krajiny tatosa z 80 rokov. Jazda to bola nebezpecna, adrenalinova, padali stavky, ci vobec dojdeme.
Na hraniciach sme si pockali 2 hodinky. Nie, nie ze by tam bol naval ako pri vstupe Slovenska do Eu. Len jedno fungujuce okienko, tazka pracovna nasadenost latinskej kultury a Felipe s dvojitym obcianstvom – aby nebolo malo problemov. V takychto situaciach sa hadam oplati vyuzit zenske zbrane a flirtovat s colnikmi. Vsak dobre kontakty sa vzdy zidu. Najlepsie na latinskej amerike je to, ze aj ked stravite dve noci v stane, bez sprchy, z neoholenymi nohami, tak pre niektorych ste ako ¨aniel z neba¨. Kazdopadne, usilie vyslo na zmar a pri odchode z krajiny sme aj tak museli zaplatit dan (38.000 bolivares) – zaujimave. Takto to funguje aj v Kolumbii (40$). Zaujimalo by ma, co sa stane, ak nie su peniazky na opustenie krajiny – zeby si ma tu nechali?

Spat do Venezueli. Prve dojmy – ziadna zmena oproti Kolumbii – chatrce, spina, chudobni ludia. Len tie cesty su akosik lepsie – vsak ten Chavez nemoze vsetko robit zle, ci ano? Sest krat sme boli zastaveni, na nasej hodinovej ceste do Maracaiba. Kufre prezrete, pasy skontrolovane, asi aby sme sa citil bezpecne...Suveniry aj jedlo je rovnake. Vyskusali sme len miestnu pochutku – burger z platanos (kuracie maso medzi dvoma platkami zeleneho bananu). Akokolvke divne to znie, bolo to vynikajuce (alebo sme boli taki hladni...).

Maracaibo je krasne mesto, ciste s vela turistickymi atrakciami. Vraj je najchladnejsie v celej Kolumbii. Tazko uverit, ked po chrbte stekaju kvapky potu. Vysvetlenie – klima je vraj vsade (kedy bude klima aj na uliciach?). 80% aut bolo vyrobenych v USA – skoda, ze v 70tych, 80tych rokoch. Clovek sa citi ako na zraze veteranov. Na druhej strane, taxikar nema problem zobrat 7 pasazierov – aka pohoda!!!

Venezuelcania sa javia ako celkom mili ludia. My sme prespali u AIESECarky Nancy. Jej korene su v Taliansku. Tak sme si hned uzili dve kultury v jednom. Vecera v talianskej rodine je na nezaplatenie – tolko kriku, gest a pritom tolko lasky!

Nie, neboli len pozitivne zazitky. Taxikar nas skoro obral o 10.000 bolivares (kedze nieco ako taxameter je pojem velmi vzdialeny). Ale Veron, zienka Slovenska, to pekne s nim vybavila – dobra praca Veron. Iny zazitok bol s vymenou pesos za bolivares: kurz v Kolumbii 1:1.6– a vo Venezuele 1:0.86 aj s poplatkom. Tak nas zachranil aspon bankomat - 1:1.1.
Copa America (Amerecky pohar vo futbale)

Ako najsamnajvacsi fanusik futbalu som sa ocitla aj ja na stadione. Zopar z mojich profesionalnych otazok: ¨Kto hra? Komu drzime palce? Aku farbu dresu maju nasi?¨ A tak nebudem komentovat zapas (myslim, ze online sa najdu profesionalnejsie komentare ako ten moj). Neda mi vsak neokomentovat vsetko naokolo. Atmoska bola super, adrenalinova. Hlavne ked na zapase USA/Argentina si dve blondiny sadnu na stranu Argentinskych fanusikov. Samozrejme sme boli povazovane za ¨Gringas¨(Gringo rozumej – obcan Spojenych Statov Americkych). Po asi milion vysvetlovaniach, ze sme z Europy, sme to s Veron vzdali a zacali sa modlit aby USA nevyhralo (to by bol aj tak asi zazrak..) Nechybali mexicke vlny, zabava pocas prestavok, ohnostroj pri kazdom gole ci exhibicionista na ihrisku.
Najzaujimavajsie boli pre mna, pri tejto sportovej udalosti, politicke pokriky typu: Liberat! (Sloboda) a ci RCTV (televizia zakazana Chavezom). Nekricali jednotlivci, ale doslova 70% stadionu.
To by som nebola Slovenkou, keby nebolo aspon troska kritiky. Organizacia bola pre mna katastrofou: dvoj hodinove cakanie v rade pred stadionom, kvoli ktoremu sme nevideli prvych 30 minut zapasu – az po tom ich napadlo otvorit dalsiu branu. Cas bezal a my tiez, skoda ze opacnym smerom ako bola nasa tribuna. Otazka: ¨Nemali by organizatori vediet kam vas treba nasmerovat?¨ Zasoby trikrat predrazeneho obcerstvenia dosli po prvom zapase. A zachody? Nebudem spominat detaili, len tolko, ze voda nietekla tam kde mala...
Ale nam to natreli: Kolumbia/Paraguay 0:5 a Usa/Argentina 1:3. Z Felipeho (Amik s kolumbijskym povodom) si doteraz robime srandu...

Vsetky fotky z Venezuely su tu....

Po troch tyzdnoch na cestach…prispevok od Veron

Tri tyzdne su naozaj vela, cesta je nekonecna, zda sa ze navrat domov (do Medellinu…) je - nikdy. Videli sme toho vela, dovolim si trvdit, ze viac ako niektori z tych, ktori tu ziju po cely zivot. Chyba uz len dzungla – ak ma zivot omrzi, aj to raz bude... O Kolumbii by sa dali napisat litanie, vsak uz existuje niekolko publikacii ci online clankov...a tak sa nebudem opakovat. Hm, ako by som to len vsetko opisala, aby sa clovek nenudil, ako pri nedelnej omsi...Tak som to teno krat nechala na Veron (spolustazistka, uz som ju neraz spominala...). Ja coskoro pridam nieco o Venezuele.

„Tri tyzdne som cestovala po Kolumbii spolu s kamoskou Vafkou (Eva Vollmannova, sikulka z BB), jednym Madarom - sa vola Adi, jeden Amik potomok kolumbijskych emigrantov, zvany Felipe, a Homark pravy Kolumbijcan...Tak sme si to nasmerovali smerom a la Costa, teda po pobrezi, s perfektnym planom, ktory sme menili castejsie ako ponozky, ale aj tak bolo supis…

Nabehli sme do Covenas, male primorske mestecko, alebo nazvime to skor osada:),11 hodin od Medellinu, kde ma budil zo spanku len brechot susedovho psa, a sum vln...parada…(fotky)

Potom sme zavitali do krasnej Cartageny, prva osada spanielskych kolonizatorov v Kolumbii, ktore ma asi 1 mil. obyvatelov...uf, krasa...old town, stare mesto, pripomina typicke stredomorske mestecko v Europe, architektura tzv.colonial style....(fotky)

Neskor sme zavitali do Barranquilli, kde nas mala cakat pri autobusovej zastavke Shakira, ale motacka si pomylila datum nasho prichodu, a tak sme z jej rodiska mali velku...

Dalsi stop bola Santa Marta, s plazou Rodadero, je najnavstevovanejsim letoviskom Kolumbijcanov, no akurat, ze hned vedla plaze sa tazi karbon, tak si viete predstavit ten krasny "snehobiely" piesok...trocha som si musela preprat plavky ale dalo sa:)... (fotky)

Nasledoval Parque Nacional Tayrona, krasny narodny park, kde je nedotknuta priroda, palmy padaju do mora, piesok tentokrat naozaj ako z rozpravky, a jedina moznost ako prenocovat bol stan alebo HAMACA, ta vysiaca sietka, co sa oviaze okolo dvoch palm, stlpov, ci cohokolvek co ma udrzi... (fotky)

Zeby stacilo na chvilu Kolumbie? Sup do Venezuely. Tam sme chceli prekvapit Chaveza, a zistit ci je ropa naozaj lacnejsia ako voda...a cuduj sa svete, tu sa za benzin aj plati, ale len aby sa nepovedalo...skoro som odpadla, ked sme natankovali plnu nadrz za 50 Sk...myslim, ze na to sa ani Fico nechyta:)...
Boli sme v meste zvanom Maracaibo, druhe naj mesto, kde je viac Talianov, ako Venezuelcanov, a tym je toto mesto este viac ako welcoming:)...(…tuto vetu Veron nechapem..nevadi…Vafka) Asi neuhadnete co sa prave kona vo Venezuele - Copa America 2007, nieco ako Majstrovstva Ameriky vo futbale, dostali sme sa aj na zapas, teda hned dva...co je once in a life time experience, zazitok na cely zivot...tolko ludi som este na futbale nevidela...atmoska, ako z rozpravky, len sme boli s Vafkou povazovane za "Gringa" co je Amicky, tak sme moc nevyskakovali...predsa len este sme boli len v polovici cesty, a nechceli sme predcasne ukoncit nas vylet:)...Tak sme videli zapas Kolombia/Paraguaj, hanba sme prehrali 0:5, a USA/Argentina 1:3, pekny
futbal....(Felipeho to riadne zobralo…)

(Viac o Venezuele v daslom prispevku. Vafka)

Navrat do Kolumbie - vychodny cip, zvany La Guajira, co je taka mila mala pust a koniec sveta, kde sme bludili asi 2 hodinky. Este stastie, ze sme mali nejaku vodu v zasobe...uf, ale bolo teplo...namierili sme si to do Cabo de la Vela, mala dedinka pri mori a v pusti zaroven, kde by ste sprchu tazko hladali...no aspon viem, ze bez sprchy prezijem 3 dni...ale skusat neradim, len na vlastne nebezpecie:))))).....Inac tu sme spali v tej sietke, hamace (citaj amaka). Ak mate problemy s krizami, tak po noci stravenej v hamace uz asi nevstanete vobec, ale pre taku mladu kocku ako ja to nebol problem, len som chodila jak seknuta cely den:)... (fotky)

Bucaramanga, bola nasa dalsia destinacia. Ak sa zda, ze pisem len o mestach a prirode, tak zabrdnem aj do jedla. Pre labuznikov odporucim Hormiga culona, alebo opekane mravce:)...jedia sa cele, a nemyslite si, ze ja som ich aj ochutnala..noooo way (v ziadnom pripade…)...ale mam ich v igelitovom vrecusku schovane, tak ak by niekto velmi chcel:).... (fotky)

Posledna zastavka - BOGOTA, hlavne mesto, ktore ma 7 mil. obyvatelov, a je obrovske, len do centra nam trvala cesta 1,5 hodiny...Kolumbia ma byt krajina s tropickym podnebim, zabudnite...Bogota, ako vynimka potvrdzuje pravidlo, ma prijemnych 14 stupnov max. a v noci este prijemnejsich 8C :)...aj prsteky odmrzaju:)...takze po teplotach okolo 30C, ktore nas celu cestu sprevadzali, bola Bogota "prijemne schladenie"...je to vsak mesto plne kultury, a pripomina Bratislavu v oktobri... Muzeum Fernada Botera, kolumbijskeho maliara a sochara, ktory maluje vzdy tlste/obezne postavy....typicke pre neho, je skvostne....Navstivili sme aj Quinta Bolivar, dom v ktorom byval Simon Bolivar, narodny hrdina, osloboditel-liberator spod spanielskej nadvlady, nieco ako nas Stur:)... Inac, jeho meno najdete v kazdej dedine, meste ci velkomeste, vola sa po nom aspon jedno namestie, vacsinou to hlavne, takze nase miesto stretnutia pre pripad straty clena nasej vypravy bola PLAZA DE BOLIVAR/Namestie Bolivara, ktore 100% zaberie... (fotky na ceste do Bogoty, fotky z Bogoty)

Uf, ale som toho napisala, ale pokoj, pokoj, uz koncim:)...tak len na zaver, dosli sme z Bogoty 8.7.2007 v nedelu po 3 tyzdnoch na cestach zivi a zdravi,... teda aspon zatial. Vafka skusila tie mravce, tak ak by sa zacala menit, ak by jej zhrubol hlas, tak dam vediet:)...

Kolombia je prekrasna krajina, plna kontrastov, ktora zostane este hlsbie zaryta v mojom srdci po tomto vylete:)....

Pekny den,
vasa Veron

Cestovaniu a spoznavaniu cudzich krajin ZDAR!:)“

sobota, 16. júna 2007

Co sa deje, resp. nedeje...

Ja viem, ja viem... vela som toho za poslednu dobu nenapisala. Ale mam na to dost dobry dovod....nic sa niedalo, teda relativne nic. Mali sme nejake tie party (vsak ako kazdy vikend...) a Veron navarila palacinky na Slovensky sposob. Vsetkym samozrejme chutili. Raz som bola pozvana na dobru Kolumbijsku veceru (pozvanie bolo na 6tu poobede, zacali sme jest o 9tej – esteze to cakanie stalo za to...) a na tak isto dobry Kolumbijsky obed. A ze kde sa nabralo tych 5 kg?

Prisli nejaki ti novi stazisti - Alex z Ukrajiny (teraz to uz mozme nazvat invazia vychodnej Europy (hm, Veron by mi hned vynadala, ze my sme predsa stred Europy...) a dvaja Amici, o ktorych napisem neskor, ked ich viac spoznam.

Konecne som sa stretla na Skype aj so svojou starou mamou. Pre mna velka udalost, pretoze doma sa vidime casto, no teraz sme si dali pauzu 5 mesiacov. Kedze s Lukim, rodicmi a niektorymi mojimi kamaratmi si pokecame kedykolvek ked nam to casovy posun dovoluje, vymozenost zvana Skype plus video kamera je pre mna uz normalnou zalezitostou. No moja stara mama (tymto ju aj pozdravujem a bozkavam), ktora zazila eru bez TV a eru cierno bielej Tv, sa nevedela vynacudovat. Ved preco aj nie – super sa pocujeme, vidime a k tomu este vsetko zadara!!! Ach...kto si chce pokecat?

Po 5 mesiacoch sa mi podarilo otvorit si konecne ucet v banke (opat sa tu uplatnilo stare zname ´manana´, preto tych 5 mesiacov...). V banke som utrzila dalsi kulturny sok – ked zadavali do systemu moje udaje, akosik nevedeli najst v zozname krajin Slovensko (ani Eslovakia, ani Republica Eslovaca), tak som nakoniec skoncila pod Republica Checa, za ktorou bolo v zatvorke napisane ´byvala Juhoslavia´. Plakat ci smiat sa?

V skole sa nam skoncil prvy polrok. Uz mame po: pripravovani a opravovani pisomiek, zadavani znamok do systemu, papierovaciek okolo znamok a stretnuti s rodicmi …a hlavne na dost dlhu dobu si odychneme….aj ked mi niektore deti budu chybat…

Podstatne je, ze sme necestovali. Setrili sme peniazky na nase 4 TYZDENE PRAZDNINY. Nech zije zivot ucitelov!!! Vyrazame na 3 tyzdne na pobrezie ku Karibiku…Jupi!!! Neminieme ani ´Stratene mesto´ v Sierre Nevade. Sme piati (2 Slovenky, 1 Madar, 1 polo Amik, polo Kolumbijcan a 1 uplny Kolumbijcan). Mame stany, spacaky, deky a jeap na cestu. Co nam viac chyba ku stastiu?

Len pre zaujimavost – plan nasej cesty najdete tu: Trip_to_the_coast.ppt

Adios!!! Uvidime sa o 3 tyzdne…

utorok, 5. júna 2007

Kolumbia verzus Slovensko

Vyvrcholenie trilogie ¨Narodili sme sa v Ceskoslovensku¨ nam nedopadlo podla predstav. V polovicke filmu ¨Cesky sen¨ nam vyplo elektrinu – tzv. black out. Elektrina nebola v okoli univerzity dobru polhodinku...Nedockave obecenstvo sa dozadovalo Slovenskej arepy (lokse) a Slovenskeho Aquardiente (Demanovka). Nevadi...

Pred filmom sme pustili malu uputavku o Slovensku - z CD, resp. DVD od SACR. Hladala som nieco, co chyti za srdce ako to nadherne video o Kolumbii, ktore som uverejnila na mojom blogu. Bohuzial, u nas este nieco take neuzrelo svetlo sveta – vsetky videa su o nasich prirodnych krasach, na co mozme byt pravom hrdi, ale ked si potom svet o nas mysli, ze zijeme na lukach...O hudobnej stranke ani nehovorim – ziva panorama na STV 2 je optori tomu suviks...

V priemnom sere rezervnych svetiel sme zavrsili nasu ¨Trilogiu¨ prezentaciou Slovenska v porovnani s Kolumbiou ( na laptope). Pri tvorbe prezentacie som sa sama prekvapila, kolko toho mame spolocneho. Pre tych zvedavych - prezentacia (v anglictine) je tu...

Vsetko sme zavrsili ochutnavkou Demanovky a loksi, ktore mi den predtym prislo pomoct urobit asi 15 AIESECarov. Priblizne 100 loksi zmizlo ako slahnutim bica...MNAM!

streda, 16. mája 2007

Den ucitelov

Preco pisem o dni ucitelov az teraz v maji? Nuz, v Kolumbii sa tento ¨sviatok¨ datuje na 15. maja.
Nie je den ucitelov ako den ucitelov...Tu nas deti vyobimali a obdarovali nas sladkostami a roznymi darcekmi. Ja som dostala sviecku a niekolko objati a gratulacii. Od sefovcov sme dostali malu pozornost, sladkost a elektronicky pozdrav. Od univerzity jazzovy koncert a moznost vyhrat vylet do Buenos Aieres v Argentine. A na zaver? Mala recepcia s pochutkou a vinkom...
Skusme si to teda porovnat s tym nasim, v marci...

nedeľa, 13. mája 2007

Narodili sme sa v Ceskoslovensku

Kde je Slovensko? Preco sa Ceskoslovensko rozpadlo? Ake to bolo pocas komunizmu? Co si pamatate?

Tymto otazkam sa nevyhne hadam ziaden Slovensky stazista v zahranici. Preto sme sa v spolupraci s AIESEC rozhodli urobit zaujimave ´cineforum´ (film + diskusia) na univerzite a odpovedat vsetkym zvedavcom.

V piatok sa zacala prva cast trilogie: ´We Were Born in Czechoslovakia´ (Narodili sme sa v Ceskoslovensku). Kazda cast pozostava z kratkeho predstavenia daneho obdobia, filmu a diskusie na zaver. Trilogia pozostava z nasledujucich casti:

1.) Living in a communist country (Zivot v komunizme) – film ‘Pelisky’
2.) Velvet revolution (Zamatova revolucia) - film ‘Kolya’
3.) Postcommunist country (Postkomunisticka krajina) – film ‘Cesky sen’

Cielom je predstavit kazdodeny zivot bezneho Cecha, resp. Slovaka v komunizme, na jeho prelome a po nom, resp. manipulacia komunistov a kapitalistov.

Pozvanie dostali studenti univerzity, AIESECari a nasi kolegovia (nie len Kolumbijcania). Prve cineforum malo necakany uspech, prislo az 50 ludi... Spatna vazba? Len pozitivna... :-)

Slovaci na navsteve

V nedelu ma navstivili Vladko a Majka zo Slovenska. V Juznej Amerike su na svadobnej ceste. Presli cez Venezuelu do Kolumbie po pobrezi a potom hura do Medellinu. Doniesli mi Demanovku a horalky. Ach, horalka....kolko malo staci cloveku ku stastiu. V meste pobudli 2 dni a potom sa isli pozriet nedaleko do Guatape na El Penol. Svoje zazitky zverejnili online na stranke http://www.nacestach.sk/?pg=1&sub=6&subsub=1 (pre porovnanie...)

Kto dalsi mi prinesie horalku? Cakam...

Pequeno Teatro

V stredu neucim deti, ale teenagerov konverzaciu. Tazka pohoda. Vybrala som temu: ¨Najnezvycajnejsie v mojom zivote¨. Pobavilo ma, ze som pre nich najnezvycajnejsia ucitelka aku kedy mali...(vsak kolko sa tu da strenut vysokych blondinok so zelenymi ocami a slovenskym povodom?)

Co ma vsak prekvapilo, bola reakcia na temu ¨Najnezvycajnejsie miesto¨. Studentka Ana Maria odpovedala: ¨Divadlo¨. Dozvedela som sa, ze divadlo tu nie je velmi vychytene. Ludia ho velmi nenavstevuju.

Po hodine prisla za mnou Ana a pozvala ma do malickeho divadla. Velmi pekne gesto. Vcera som bola teda na mimickom predstaveni, znazornujucom nasu historiu. Velmi dobre. Za predstavenie sa nemuselo platit, zaplatilo sa na konci prestavenia, tolko kolko si to vazite. Myslim, ze Pegueno Teatro navstivim coskoro opat...

Jerico

Minuly tyzden uplynul uplne skvele. V piatok sme mali rodicovske. Od 7 rano do 1 poobede. Efektivita to bola riadna, stretla som sa az so 4 rodicmi zo 45 deti, ktore ucim. Vsak, kto by aj prisiel, ked sa pracuje. Mnozstvo casu straveneho v skole, tzv. nic nerobenim, sme vyuzili s niektorymi mojimi kolegami na naplanovanie predlzeneho vikendu.

Zo vsetkych moznosti, ktore Kolumbia ponuka sme si vybrali mestecko Jerico.
Prvy krat sme sa ocitli na farme, ktora nemala prepichovych niekolko izieb a prekrasnu kupelnu, pripadne bazen. Konecne sme sa ocitli na pravom vidieku zo vsetkym co k tomu patri. Co k tomu patri? Studena sprcha, par posteli, kikirikajuci kohut (to som si myslela, ze kohuty kikirikaju len rano, ale tento bol asi zmateny...), kone, sliepky, a neuveritelne nadherny vyhlad na prekrasnu krajinu. Prvy dojem z farmy som musela trosku predychat. Pomohlo mi to uvedomt si, ze som sa trosku rozmaznala. Ved zvyknut si na prepych nie je az take strasne. No potom som preglgla a spomenula si, ze som predsa len nejaky AIESECar :-)

Co som tam zazila vsak prekonalo vsetky ocakavania. Jazda na koni s vyhladom na kavove polia zdraviac miestnych dedincanov. Nocna dobrodruzna prechadzka lesom a noc stravena pretancovanim salsy.Vsetko sme zavrsili kupanim sa vo vodopade.

V Jericu sa pestuje zaujimava rastlinka Cardomomo, ktora sa nepestuje nikde inde na svete. Su to male bobulky, ktore chutia ako pepermit. Vyvaza sa do moslimskych krajin, kde sa z neho vyraba olej, ktory sa pouziva na nabozenske ucely.

Jerico nie je znama turisticka oblast, takze vsetky spominane miesta sme navstivili za pomoci dedincanov, ktori boli nesmierne stedri a priatelski ludia.
Fotky z Jerico su tu...

piatok, 27. apríla 2007

Zemetrasenie

V noci som sa zobudila na to, ze sa mi trasie postel. Citila som sa ako na mori. Pocula som ako krici na mna Moni: ´Vafka, to je zemetrasenie!´. Nevedela som co mam robit. Myslienkami mi prebehli vsetky pribehy, ktore som sa dozvedela v Armenii (meste, kde pred 8 rokmi zahynulo pri zemtraseni 3000 ludi). Niektori moji znami sa ani len nezobudili. Zemetrasenie nebolo vlastne v Medelline, ale v meste Hispania. Stupen 5,1, trvanie 8 sekund. Byvam na 6 poschodi, a tak sme si museli chvilu pockat kym sa ´dokyva´ nas barak. Moje prve zemetrasenie v zivote. Ked sa na to spatne pozeram, nazvala by som to ´Vela kriku pre nic´. Neskor som bola totiz uistena, ze v Kolumbii sa stavaju budovy so specialnou konstrukciou od 90tych rokov. Opat som sa vsak utvrdila, ze by som tu nevedela ostat na veky vekov.

piatok, 20. apríla 2007

Vyhody a nevyhody sluzky

Opat byvam u Moni. Byvala som u nej prve dva tyzdne a bolo nam super, tak preco to nezopakovat? Mozno sa naskytne otazka preco som opustila miesto s bazenom, sluzkou a kucharkou... Clovek by nepovedal, ze sa s takymito vyhodami nestotozni. Bazen, bol fajn, ale nakoniec som si do neho skocila raz za dva tyzdne. Sluzka dokazala zbabrat vsetko co sa dalo (hlavne pranie). Co sa kucharky Rozi tyka, bola velmi mila, hlavne tym ako nam stale dohadzovala miestnych na rande, ale ked som za jeden tyzden mala 8 krat kura s ryzou, tak vsetka sranda isla na bok.

Kedze v Kolumbii existuju len dve spolocenske vrstvy, mat sluzku v domactnosti je velmi bezne. Niektore byvaju spolu so zamestnavatelom a svoju rodinu maju vzdialenu aj niekolko hodin. Domov cestuju raz za par mesiacov. Kazdy byt tu ma aspon dve kupelne a samostatnu izbu a kupelnu pre sluzku. U nas sluzka nebyva. Chodi k nam raz za tyzden. Operie, ozehli, uprace, obcas navari. Que chevere! (Parada!)

Santa Fe de Antioquia

Sedim si na terase letneho domu v Santa Fe, ktory patri rodicom mojej kolumbijskej kamaratky Moni. Pred sebou laptop a pohar vody, na sebe plavky este mokre z ranneho kupania sa v bazene. Moj vyhlad je neuveritelny: bazen, kokosova palma (iba pre 5 minutami som dojedla kokosovy orech, ktory z nej nedavno odpadol...), strom ovesany mangami, dalsi zase pomarancami, iny posiaty Mamey (tazko opisat, ale vraj je to tiez ovocie), v pozadi vyhrava salsa. Aj takto sa da stravit Semana Santa (Velkonocne prazdniny).
Santa Fe je zjavne prazdninove miesto, aj ked Monikiny rodicia sa tu rozhodli stravit svoj dochodok. Vsak kto by nie. Pred Medellinom bolo hlavnym mestom Antioquie.
Vzhladom na to, ze je to byvale banske mesto, nie je tu nic specificke, okrem spanielskej architektury, tepla, pri ktorom su aj muchy lenive lietat a visiaceho mostu, ktory bol postaveny cca pred viac ako100 rokmi a kedysi bol cely z dreva.

Mala som zaujem napisat zvyky a tradicie Velkej noci v Kolumbii. Moje patranie vsak vzdy skoncilo len pri jednej a tej istej odpovedi: ¨Chodime do kostola a na procesie.¨ Zaver: v Kolumbii neexistuje typicke velkonocne jedlo, kolac, kvetina ci Velkonocny pondelok. No aj tak sa vie, ze Velka noc JE.

Fotky zo Santa Fe

pondelok, 9. apríla 2007

Velka Noc a Cali

Najvacsiou vyhodou uciteliek na celom svete su asi prazdniny. Mame cely tyzden na to, aby sme oslavili Velku Noc – Semana Santa.

Bezni Kolumbijcania maju sviatok od stvrtku po nedelu. Pondelok opat pracuju. Nemaju ziadne specialne zvyky, jedlo ani dekoracie. Kedze Kolumbia je silna katolicka krajina najpodstatnejsie je zucasnit sa procesie a svatej omse.

My sme zacali nas Velkonocny tyzden v tretom najvacsom meste Cali. Cali je zname svojou primorskou horucavou. Az na to, ze nie je pri mori. Oklame vas aj kolonialna spanielska architektura. Stale cakate, ze vas ovanie prijemny vanok s prichutou slanej vody ako na dovolenke v Spanielsku. Marne...

Ubytovala nas Giovana, ktora je clenkou „Hospitality Club“. Pre mna nova informacia, pretoze pri cestovani sa vacsinou obraciam na AIESECarov. Clenom Hospitality Club sa moze stat hocikto, kto rad sprevadza turistov po svojom meste, resp. ma podmienky na ich ubytovanie. Cely system funguje na celom svete cez internet. Najdolezitejsie su referencie. My sme boli spokojne az az, dufam, ze Giovana napise pozitivne referencie aj o navsteve z Ukrainy (len jedna rozbita vaza..) a zo Slovenska (len jeden zlomeny kluc v zamke...).

Program nam opat naplanovali AIESECari, tentoraz z Cali. Nasho vyletu sa zucastnil aj francuzsky Kanadan Felix, Åsa zo Svedska a velmi zabavny chlapik z Ciny Yao (vzdy nas prekvapil nejakou smiesnou historkou z Ciny, ako napr. ze v Cine musite pri jedle mlaskat a vydavat vselijake zvuky, aby ste dali najavo, ze vam chuti. Rovnako zvlastne je, ze v Cine sa nikdy nedockate vyznania lasky, typu „Milujem ta“, skor „Zalezi mi na tebe“ alebo „Chcem s tebou stravit zvysok zivota“.)

Symbolom Cali je macka. Kazdy turista sa odfoti pri soche macky „El Gato de Tejada“, ktoru v sucasnosti obklopuju dalsie macky. Vraj, aby sa necitila tak sama. Projekt s mackami od roznych umelcov mi pripomenul nase kravy v hlavnom meste.

Najvacsy zazitok pre mna bola jungla. V dedinke San Cipriano sme nasadli na najcudnejsi dopravny prostriedok aky som si kedy dokazala predstavit. Par dosiek tvoria vlecku, ktora je pohana motorkou na kolajniciach. Vola sa to ¨Brajitas¨. V minulosti vraj namiesto motoriek pouzivali ludsku silu so systemom padlovania. Tymto pracudesnym dopravnym prostriedkom sme sa dostali do dedinky, v ktorej sa zastavil cas. Chatrce z bamboo, vsade naokolo cernoskovia. Obcas sa v nejakej z chatrci objavil televizor. Okupali sme sa v Rio San Cipriano, ktorej prud nam len tazko dovolil pohnut sa z miesta a tak mi moje plavanie pripadalo ako na trenazeri. Domorodci nam pripravili vyborny obed – Pescado (ryba). Ironiou je, ze hoci ma Kolumbia pristup k dvom oceanom, rybacie maso patri k tym najdrahsim a teda aj najzriedkavajsim v jedalnicku.

Dalsi den sme navstivili plantaz cukrovej trstiny – Museo de la Cana de Azucar. Obrovska hacienda mi pripomenula niekolko telenoviel. Nebolo tazke predstavit si vsetkych sluhov, sluzky, otrokov a oslovovanie s titulmi ako Don ci Dona. Muzejny vyklad obsahoval sposoby spracovania cukrovej trstiny od prehistoriskych cias. Vacsinou islo o sposob odstavovania a vyroby panely. Samozrejme nas neminula ani ochutnavka. Pozut a potom vyplut, stavnate a sladke, velmi osviezujuce.

V Cali sme este navstivili sochu Jezisa Krista - Christo Rey – zmensenu repliku z Brazilie a sochu zakladatela Cali - Sebastian de Belalcazar.

Kazdu noc sme preflakali na AIESEC party tancovanim Salsy, Merenege a Vachaty. Este stale mam vsak problem rozoznat jednotlive druhy hudby. Diskusia na party bezne vyzerala asi takto:
Ja: „Co to tancujeme, je to Salsa ci Merenge?“
Partner: „To je Reaggeton.“
Ja:„Ups!!!!“

Fotky z Cali.

nedeľa, 8. apríla 2007

Prava kolumbijska kava ma znacku Juan Valdez

Juan Valdez je vymyslena postava, ktora sa objavila v reklame na Narodnu federaciu pestovatelov kavy v Kolumbii v roku 1959. Muz s fuzikmi, sombrerom na hlave postavajuci vedla svojho somara zvaneho Conchita, ktory na chrbte nesie vrecia kavy, nepredstavuje len typickeho kolumbijskeho pestovatela kavy, ale hlavne symbol Kolumbie a kavy vseobecne. V sucasnosti sa tato znacka pokusa konkurovat celosvetovo znamemu americkemu Starbucks Coffee.

Ked si pojdete kupit kavu, bez ktorej nemozete fungovat, hladajte znacku Juana Valdeza. Zazijete aspon na chvilku kusok Kolumbie.


sobota, 7. apríla 2007

Armenia – srdce kavy

Kolumbia je preslavena svojou vybornou kavou. Armenia je jej srdcom.
6 hodinova cesta autom sa moze niekomu zdat dost, ale nam uz samotne cestovanie stalo za to Pokochali sme sa vznesenostou And, neskrotnou riekou Caucou, zaujimavym exotickym ovocim (ako napr. male cervene bobulky zvane Corozo, ktore na prvy pohlad vyzeraju ako ceresne, ale chutia ako kokosovy orech) alebo roztrusenymi chatrcami kolumbijskeho vidieku.

AIESECari zorganizovali pre nas perfektny vikend. Prvy den sme nasadli na Jeep s otvorenou strechou., datum vyroby 1952, ktory mal volant, 4 kolesa a zeleznu napravu. Na plane bolo navstivit kavovu plantaz „Recuca“, ktora sa snuby s pestovanim platanos. Sprievodcovia nas zahrnuli do svojho interaktivneho vykladu o pestovani a historii kavy.Zopar momentov nasho neprekonatelneho hereckeho vykonu je zachytenych aj na fotkach. Legenda hovori, ze prva kavova rastlinka vyrastla v Afrike., konkretne v Etiopii. A tak aj celosvetovo znama kolumbijska kava, ma africke korene. Pripajam par pikosiek z historie kavy podla sprievodcov z Armenie:

- v minulosti mohli pit kavu len cirkevni predstavitelia
- v Arabskych Emiratoch kazdy kto pije kavu ide do neba
- v Europe v minulosti pozehnal kave papez Klement VIII.
- vAnglicku, zeny oficialne protestovali proti kave, pretoze ju muzi pili po celu noc
- vo Francuzsku ista baronka kojila svoje dieta a vdaka malej nehode pozname dnes kavu s mliekom
- z Francuzska sa dostala kava do Ameriky cez francuzske kolonie

Nevyhli sme sa ani „tazkej“ praci na kavovom poli (nazbierala som az 10 bobuliek...). Na fotkach sme zachyteni v zberacskom obleceni a la Kuklux Clan. Na sadenie a oberanie kavy existuju specialne pohyby. Oberaju sa len cervene, zrele bobule. Bobula sa musi pokrutit a nesmie sa odtrhnut zo stonkou. Mali sme tiez moznost vyskusat si uz davno prekonane sposoby cistenia kavy. Trenie kavovych bobul o kamen bol asi najtazsi sposob. Neminula nas ani ochutnavka kavy s „Panelou“, tzv. ¨Chaqueta¨, ktora sa vyraba s cukrovej trstiny – „Que rico!!!“ (Ake vyborne!!!) .

Ako som uz spominala, na kavovych plantazach sa casto pestuju aj platanos. Zaujimavostou je, ze palma, na ktorej rastie tento druh zelenych bananov, rodi len raz za zivot. Po obrati platanos sa musi zoseknut a vyckat kym opat narastie.

Dalsi den sme navstivili samotne mestecko Armenia (Kolumbijcania nie su velmi kreativni narod s podobnymi nazvami miest ako Boston, Buenos Aires, Copacabana atd.) Pred 8 rokmi tu bolo obrovske zemetrasenie, pri ktorom zahynulo priblizne 3000 ludi. Mesto je teda vybudovane nanovo. Este stale vsak najdete pozostatky zemetrasenia (chybajuce alebo porozburane domy). Kamarati Andres, Daniel a dalsi nam porozpravali zopar historiek. Velmi dobre si pamataju na tych osudnych 30 sekund. To, ze prezili prisudzuju „stastiu“. Otazky a odpovede typu: „Kde je Juan Manuel?“ „Zahynul pri zemetraseni.“, patrili po zemetraseni do bezneho rozhovoru a to bez akykolvek emocii. Ludia boli tak v soku, ze ani neplakali. Niekedy sa pytam samej seba, ze preco je jeden Slovacisko stale nespokojny a stale sa stazuje. Ved nase krasne Slovensko nesuzuje ziadne prirodne katastrofy, okrem par zaplav (ziaden hurikan, tajfun, sopka, zemetrasenie alebo extremne sucha...) To my by sme mali byt ti najstastnejsi ludia na svete a nie Kolumbijcania, ktori su stale vysmiati ako leco.

Nas vylet pokracoval v parku zvanom Parque Nacional del Cafe. Hovori sa, ze ak by Juan Valdez, predstavitel znamej znacky kolumbijskej kavy, mal farmu, urcite by sa nachadzala na uzemi tohto parku. Prekrasna prechadzka pomedzi exoticke rastlinky spojena s turistickymi atrakciami ako napr. „jazda vlacikom“dotvarali prijemnu atmosferu tejto kavovej oazy. Kolumbijcania su z vlakov celi paf, pretoze tu neexistuje osobna vlakova doprava.

Posledny den sme zavitali do mestecka zvane Salento. Navstivil sme typicky dom vyssej triedy. Bol taky obrovsky a krasny, ze som sa rozhodla urobit video aj s mensim komentarom.



Na obed sme si dali „Patacon“ – vyprazana placka z platanos, s masom a syrom. Vyrazili sme do udolia Cocora, ktore je zname specialnym druhom paliem s voskom, tzv. „Palma de cera“. Tento druh palmy je narodmy strom Kolumbie je chraneny a vosk z neho sa pouzival na vyrobu sviecok az do vynajdenia elektriny. Nas vylet sme ukoncili jazdou na konoch – fu, este stale zijem...:-)

Viac fotiek z Armenie najdete tu.

streda, 14. marca 2007

Moja praca a vsedny den

Niektori z vas sa ma pytali na moju pracu a vsedny den - vraj to tu nemoze stale byt ako na dovolenke.

Kedze je to vzdelavacia staz pracujeme pre jazykove centrum Univerzity EAFIT, ktore okrem ineho outsourcuje svojich ucitelov anglictiny. Aj my patrime k tym outsourcovanym. 12 hodin tyzdene ucime na zakladnej skole Colegio de la Salle a dalsich 7 hodin na Univerzite. Nasa zmluva nam nedovoluje pracovat viac ako 19 hodin tyzdene. Tak posudte samy ci je to dovolenka alebo ...

Preco som sa rozhodla vybrat si vzdelavaciu staz? Zaujal ma jeden z AIESEC projektov s nazvom „Medellin Going Global“. Jeho cielom, je poukazat na dolezitost bilingualizmu v Kolumbii. Medzi dalsie vyhody tejto staze, okrem spoznavania krajiny a kultury, bol aj denny kurz spanielciny na univerzite zadarmo, mesacne platene letne prazdniny a 500 dolarov prispevok na letenku, plus kopec srandy s dalsimi stazistami No neber to!!!

Moj vsedny den sa vacsinou zacina dvojhodinovym kurzom spanielciny od 8 rano. Po kurze, utekame na autobus do roboty, pretoze Colegio je vzdialene od Uni cca 40 min. busom. Tu si od utorka do piatku oducime svoje „tazke“ 3 hodinky. Skolskym autobusom sa odvezieme domov, kde si dame obed a poobede sa vzdy nejako prebavime. Bud si ideme zaplavat, alebo pokecame s kamaratmi, vyjdeme si na vylet, pochatujeme s nasimi Slovenskymi kamaratmi na nete, napiseme par slov na blog atd. V stredu ucime aj poobede. V sobotu ucime doobeda, ale nedelu a pondelok mame volno. Vtedy vacsinou cestujeme a objavujeme krajinu.

Nie vsetky ocakvania mojej staze sa mi vsak naplnili. Nevedela som, ze budem ucit na zakladnej skole. Myslela som, ze ked mame pracovat pre univerzitu, budeme ucit dospelych. A tak som s tym spociatku dost bojovala, hlavne ked deti v skole nevedeli ¨kecnut¨ ani slovo po anglicky a ja ani slovo po spanielsky. Deti sa zvyknu len tak prechadzat po triede, spievat si alebo podobne cudne spravat. Knihy nam prisli az po mesiaci a tak sme prve dni len improvizovali (clovek sa niekedy cuduje, ako dlho a aky vie byt kreativny...). Teraz je to uz lepsie, zvykli sme si na seba. Po dvoch mesiacoch sa dokazem aspon ako tak dohovorit po spanielsky. Aj ked moja praca nema pre mna velky profesionalny rozvoj kazdy den zazivam so „svojimi“ detmi pekne chvile. Ked vas obijmu a povedia vam, ze vas maju radu, ze vasa hodina je super a donesu vam nejaku dobrotku len z cistej nakolnosti...no samozrejme, najvacsia radost je ked vidite ako najproblemovejsie deti napreduju, ucia sa a to s radostou v ociach. Neviem ci nejaka ina praca moze ponuknut taky pocit radosti a satisfakcie.

Druhym mojim nenaplnenym ocakavanim bol kurz spanielciny. Nikto sa nam totiz nezmienil, ze pokial sa kurzu nezucastni niekto iny okrem nas, tak kurz nebude. Stalo sa nam, ze nas v polovicke kurzu c. 2 stopli. Momentalne cakame kym sa objavi nejaky dalsi zaujemca. Neostava nam nic ine, len sa ucit doma...

Ale v duchu kolumbijskej radosti (vraj Kolumbijcania su najstastnejsi ludia na svete a stale sa usmievaju – teraz to uz mozem potvrdit) sa aj my tesime z krasnych momentov kazdeho dna...

Ind a Copacabana

Povodny plan na vikend bolo zucastnit sa lokalnej konferencie AIESEC EIA. V Medelline su dve pobocky AIESEC. My patrime pod AIESEC EAFIT. Kedze nas v sobotu po praci organizatori konferencie nechali cakat dve hodiny, ja a Veron sme si povedali, ze kulturnej citlivosti bolo dost a ze dve hodiny su vela aj na Kolumbiu. A tak sme sa vybrali na potulky do downtown. Vytesovali sme sa mensimi nakupmi, pretoze v piatok sme konecne dostali prvu vyplatuu. HURA!!!

Nedelu sme stravili s Avishom – Indom, ktory je na stazi v Bogote. Dobre to ma vymyslene. Pracuje pre najvacsiu cestovnu kancelariu v Kolumbii a vsetky vylety ma zadaramo. Nikto z miestnych nemal na neho cas a tak sme mu my - dve Slovenky!!! urobili prehliadku mesta a odovzdali mu vsetky vedomosti, ktore sme o nom doteraz nazbierali.

Pre nas bol pridanou hodnotou vylet do Copacabany. Nie, neodskocili sme si len tak do Brazilie na najvacsiu plaz na svete. Mestecko nedaleko Medellinu ma rovnaky nazov. Copacabana ma typicky raz Kolumbijskeho mini mestecka, t.j. park, kostol a zopar bocnych ulic. Odporucany cas na prehliadku je max. 30 min.

Zopar fotiek najdete tu...

Podarilo sa mi natocit aj video zachycujuce zivot v malom meste. Je pravda, ze ludia si spievaju, hraju, piju a tancuju kde sa im zachce. Presvedcte sa...


streda, 7. marca 2007

Vikend

Objavili sme tu super sladkost – sladke arasidy so sezamom. Kalorii to ma sice kopec, ale co uz, preco by sme si neosladili zivot? Zaujimalo ma ako sa to pripavuje. A tak som poprosila Marcusa – AIESEC kamarata, aby zaloboval u svojej starej mami. A tak sme sa v piatok poobede vybrali k nej, aby nam prezradila toto kucharske tajomstvo. To by ste chceli vediet ako sa varia sladke orechy, vsak? Neprezradim. Navarim, ked pridem domov...

Vecer sme oslavovali Daniho (tiez AIESECar) narodeniny. Ked sa tu ide do ¨mesta¨ ide sa do tzv. Lleras Parque. Je to miesto s koooopec podnikmi a diskotekami. Nie je najlacnejsie, ale ked nie su ¨love¨tak o podial je dalsi park, tzv. Paque de Poblado, co je normalny park so stromcekmi, travou, vtacikmi a tak. Ludia si kupia v miniobchodikoch na okolo pivo alebo iny opojny napoj a posedavaju v parku. Vo stvrtok, piatok a v sobotu je tu najviac rusno.

Spat ku narodeninam. Najskor som skusila rebarborovy kolac (tiez mam prislubenu ukazku pecenia) v Skotskom podniku, kde sme objavili aj ceske pivo Zubr (hura!!!) a ine, ktore som vobec nevedela precitat...Potom sme presli do Daniho oblubeneho podniku Blue, kde na pocudovanie vobec nehrava latino hudba, ale rock, ktory na hodinku vystrieda techno (neviem ako prisli k takejto divnej kombinacii). Kazdopadne sa mi ten podnik pacil, nie len kvoli rocku, ale aj kvoli tomu, ze tam maju moj najoblubenejsi drink – Long Island (5 druhov alkoholu v jednom drinku – viete si predstavit ako sa mi tazko stavalo a vyucovalo na druhy den...)

V sobotu poobede sme zasli na miestny trh. Kona sa len raz za mesiac a to prvu sobotu v mesiaci. Najdete tam tradicne vyrobky, nabytok, ale aj starozitnosti. Najviac ma vsak pobavila nesmela ponuka na ¨Torta de Chocolate¨ - kedze chlapik pri sebe ziadny cokoladovy kolacik nemal, bolo mi jasne o co ide... Ale ten kryci nazov sa mi paci...

Fotky z trhu su tu:

Vecer sme dostali pozvanie na barbeque od nasho kolegu Andresa . BBQ sa konalo na streche jeho domu v downtown. Pivo, karaoke, salsa a grilovane platanos so syrom a quayavou v priemnej spolocnosti kolegov... no co si len clovek moze viac priat?

O popolcovej strede a vrazednej ceste autobusom

Neda mi (aj ked troska neskor) napisat o popolcovej strede. Nedalo sa totiz na nu zabudnut. Na popolcovu stredu (to sme este nevedeli, ze je..). mnoho ludi chodilo po ulici a po skole s velkym ciernym krizom na cele. Tak sme sa aj my s Veron tukli do cela: ¨Aha! Asi je uz dnes popolcova streda!¨ Aj u nas pan farar urobi krizik na celo popolom, ale tu, kedze sa ludia za svoju vieru nehanbia, ho dostanete cez cele celo a vydrzi vam cely den...

Ako som uz neraz spominala, verejna doprava je tu zazrak nad zazrak. Nielen, ze pocas cesty celemu autobusu niekto vypovie svoj zivotny pribeh a snazi sa predat (a tak vraj zarobit na svoje deti) vsetko mozne od cukrikov cez zubnu kefku az po ziletky. Obcas to ma aj svoje caro, ked niekto zahra na gitare alebo zaspieva gospel. Niekedy vsak mozte natrafit na autobusara, ktory rano vstal lavou nohou. Potom sa to neda nazvat nijak inak ako jazda smrti: treba pridat co najviac rychlosti aj ked je zapcha, zmenit tradicny smer jazdy a potom zastat na 15 minut a cakat kym zmizne konkurencia. Na pokojne citanie knihy zabudnite. Kolotoc je oproti tomuto nic. Clovek sa aspon nenudi...

utorok, 6. marca 2007

Ocarena vidiekom

Nedotknuta priroda, nezvycajna architektura, dobre tradicne jedlo a prirodny fenomen – to vsetko sme objavlii v Guatape.
Gutape je jedno z municipii Kolumbie. Je zname hlavne vybudovanim priehrady zaplavenim mesta (nieco podobne ako u nas pri Ziline). Mestecko prestahovali a v osemdesiatych rokoch sa zacalo postupne zaplavovanie. Zaplavenim vznikla nie len priehrada dodavajuca elektrinu ale aj krasne turisticke centrum. Najviac sa mi paci vela malych ostrovcekov. Na jednom z nich by som si postavila chalupku a keby sa chcel niekto ku mne dostat, musel byt prist na clne alebo helikopterou :-)

V casoch ked Guatape bolo domovom Pabla Escobara, znameho drogoveho barona a teroristu, to bolo jedno z najnebezpecnejsich miest Kolumbie. Po jeho smrti sa vlada v spolupraci s USA postarala o zabezpecenie pokoja v tejto oblasti. Dnes su tu uz len pozostatky armady.

Prave vojaci boli nasim prvym prekvapenim na nasom vylete. Ked sme pricestovali do Guatape, autobus na vyhodil par kilometrov od nasej dediny. Dali sme sa do reci s velmi milymi vojakmi, ktori nam pristavili auto (nieco ako taxik) a uz k styrom cestujucim natlacili nas – daslich pat. Kedze miesta na sedenie nebolo dost, niekotri ¨miestni¨ sa jednocho drzali vzadu, ako nasi smetiari. A tak sme sa obohatili o poznanie, ze jedneho vanom sa moze odviest 12 ludi:-)

Pricestovali sme do nasej dedinky s velmi typickou architekturou. Co je na nej typicke? To, ze kazda fasada obsahuje v spodnej casti rozne reliefy. Kazdy domcek je zvonka vyzdobeny inymi reliefmi a inymi farbami. Je to velmi pekne. Dali sme si tu tradicne jedlo (blizsi popis na fotkach) a odobrali sa na Marcusovu finku (chatu, ci chalapu, po nasom). Marcus nas zobral na velmi specialne miesto. Na take miesto, o ktorom vie len on a zopar miestnych ludi. Nedostane sa tam ziadny turista a preto netreba ocakavat turisticke chodniky. Nasim cielom bol vodopad. Aby sme sa k nemu mohli dostat museli sme sa brodit v rieke. Vobec nam nevadilo, ze sme boli mokri az do nitky. Pohlad na nedotknutu prirodu, pripominajucu Amazonsku dzunglu a kupel pod vodopadom nam to vsetko vynahradil.

Nas vylet sme zavrsili vystupom na obrovsku skalu zvanu El Penol. Niektori tvrdia, ze je to meteorit. Je lahke tomu uverit, kedze El Penol je sam samucicky na siroko daleko a trci zo zeme ako ¨pes na oko¨. Jeho 2/3 sa skryvaju pod zemou. Po 649 schodoch sme sa dostali na vrchol tohto 200m vysokeho tajomstva. A vyhlad z hora stal za to!!!
Presvedcte sa sami: fotos.

utorok, 27. februára 2007

Medellin

Po mesiaci a pol sa nam konecne podarilo zorientovat v autobusovej doprave v Medelline, dokonca sa nasiel JEDEN!!! clovek, ktory bol schopny vysvetlit aspon nieco z MHD. A tak sme sa nebojacne vybrali preskumat TO miesto, o ktorom nam vacsina nasich kamaratov z vyssej vrstvy hovorila: ¨Nechodte tam! Je to nebezpecne!¨
Pravdou je, ze tam nenajdete len tych, ktori si obliekaju Lacoste ci Tommy Hilfiger. A ano, su tam aj ludia, ktori chodia vacsinou pesi a nevyvazaju sa na aute, ktore im kupil otec. Ale downtown je krasny a plny kontrastov. Spinavy a rusny (tolko ludi som nevidela ani v New Yorku - asi preto, ze NY ma metro a tak sa aspon niektori pohybuju v podzemi :-)). Spanielska architektura sa snubi s modernymi budovami. Supermarketom dominuju malicke obchodiky a stanky s cerstvo nakrajanym ovocim a sladkostami. Ochutnala som chipsy z platanos (zeleny banan) a super Jugo de Lulo con Leche (dzus z ovocia zvane lulo s mliekom) Mnam!!!
Krasny pohlad sa nam naskytol v parku, kde si traja starsi pani vyhravali na gitarach – kazda inej farby a ini zase hrali sach...
A tak aj miesto, ktore je spinave a prasne, preplnene a plne bezdomovcov a zobrakov, moze mat svoje caro.


Moje fotky z Medellin su tu.


Videjko o Medelline pre potesenie (ale v anglictine):

Nieco o Kolumbii a vylet do Sabanety

Zaujimavostou je, ze Kolumbia je jedina krajina Juznej Ameriky, ktora hranici aj s Tichym aj s Atlantickym oceanom. Je dvakrat vacsia ako Francuzsko a po Brazilii je aj najludnatejsou ¨latino¨ krajinou.. Okrem oceanu, tu mate pristup aj k zasnezenym Andam a divokej dzungly (co viac si mozete priat?).
Kolumbia je rozdelena na 32 okresov a hlavne mesto - Bogota. Ja byvam v okrese zvanom Antioquia, v druhom najvacsom meste Kolumbie – Medellin. Kazdy rezort sa sklada z tzv. municipii.

Nasla som aj male videjko o Kolumbii. Je v anglictine, ale oplati sa vidiet.



Sabaneta je najmensie municiopio Kolumbie nachadzajuce sa asi 20 minut autobusom od miesta kde byvam. Vo stvrtok sme sa tam isli trosku ¨potarat.¨ Ked clovek uvidi malicke obchodiky, klasicky trh s tradicnymi remeslami a sladkostami, krasnu spanielsku architekturu, doplnenu mini krcmickami, z ktorych vyhrava salsa ci merenge, hned si ho zamiluje. Plus ten ruh malickeho mestecka, ktore ZIJE – tak mi ucarovalo, ze by som sa tam najradsej prestahovala. Ak sa to podari, kazdy den budem v kontakte s tym pravym kolumbijskym duchom.
Neda mi vsak spomenut, ze aj tak najvacsou atrakciou pocas stvrtkoveho vecera sme tam boli my dve blondiny: Veron a ja :-) Chlapi si isli krky vykrutit…Dobra masaz ega….

Tu najdete fotky zo Sabanety.

Halusky, cesnacka, pivo a Demenovka...

Tak ako je to v AIESEC zvykom, kazdy stazista musi navarit tradicne jedlo. Ako prve sme prisli na rad my Slovenky. Nikto z nasich AIESEC kamaratov si nechcel nechat ujst prilezitost ochutnat nieco z tej krajiny, ktoru je tak tazke najst na mape. A tak sme varili halusky a cesnacku pre 30 ludi. Fu – makacka... Ale aj napriek dost chabej nahrade za bryndzu (nejaky slany syr z pobrezia) chutilo.
Velmi ma prekvapil zaujem o nas znak a nasu vlajku (vie mi niekto povedat co znamenaju farby na nasej vlajke? Pytam sa, lebo Kolumbijcania v tom maju jasno...)
O tom, ze si pochvalovali nase pivo (ako vzorku som pouzila Corgon) sa ani nemusim zmienovat. Ako im chutila Demenovka? Hadajte!
Viac foto najdete tu.

utorok, 13. februára 2007

Kde byvam

To, ze kolumbijcania nemaju ziadne internaty sme zistili az po prichode. Prve dva tyzdne sme teda byvali v rodinach AIESECarov. Byvanie v rodine je najlepsie na spoznavanie kultury na druhej strane clovek straca samostatnost. Pred dvoma tyzdnami sme sa vsetci 4 stazisti prestahovali do spolocneho bytu. Byvame asi 5 minut pesi od miesta kde pracujeme. Je to bezpecne, krasne, mame sluzku, ktora nam upratuje a perie, kucharku, ktora nam vari a bazen, v ktorom si mozme zaplavat kedy len chceme. Fotky nasho bytu a okolia....

V duchu „manana“ to ale vsetko prislo postupne. V den ked sme sa nastahovali, sme boli radi, ze mame svoje postele. Nas byt bol este stale v rekonstrukcii (rozumej rozdelenie kuchyne a obyvacky na dve izby, aby z povodneho 3 izboveho bytu vznikol 6 izbovy miniintrak...). Teraz je uz takmer vsetko na svojom mieste, az na nabytok v obyvacke. Ten ma prist vzdy zajtra = manana (mozno sa ho v marci dockame...).

Jedlo je viac ako dobre. Kazdy den mame na ranajky, obed aj veceru 100% ovocny dzus. Obcas sa mi stane, ze nepochopim ako sa co je. Napr., ked som dostala kuraciu polievku a potom ryzu zo salatom. Na otazku, ci to je vsetko, mi bolo vysvetlene, ze to kura z polievky si mam prelozit na tanier s ryzou. AHA!

Inak, ked sme pri tej ryzi, bola som prinutena naucit sa jednu otazku: „Por que arozz todos los dias, porfavor?“ („Preco ryza kazdy den, prosim?)“ Myslim, ze to hovori za vsetko...

Pocasie

Hoci sa Medellin nazyva mesto „nekonecnej jary“ (eternal spring), pocasie je tu na zblaznenie. Nikto tu neveri predpovedi pocasia...pocasie sa jednoducho neda predvidat. Existuju tu len dva rocne obdobia: slnecne dni a uprsane dni....So sebou teda nosim vzdy bundu, slnecne okuliare a dazdnik...co ak by nahodou.....

Vylet na Lucasovu farmu a skanzem

Este pred vyletom na farmu, sme sa zucastnili stretnutia AIESECarov (plenarky), kde sme boli velmi milo privitani. Predstavili sme seba aj svoje krajiny strucnou prezentaciou a malou pochutkou. Juj, ale su radi, ze nas tu maju...

Sobotu vecer a nedelu sme stravili na farme byvaleho prezidenta AIESEC EAFIT. Farmou nazyvaju to, co mi nazyvame chata, resp. chalupa. Teda domcek mimo mesta, v krasnej prirode...ja by som tam kludne ostala byvat... Ved rano vstanem, odtrhnem si pomaranc zo stromu, nadycham sa cerstveho vzduchu...aj ked to vstavanie moze byt obcas trosku tazsie, hlavne ked vecer predtym vypijete pol flase Aquardiente (tradicny kolumbijsky alkohol s prichutou anizu, cca 40tka.....tiez znamy pod nazvom `Ohniva voda`.) a mate za sebou par pokusou zatancovat salsu. No o krase tohto miesta, je najlepsie presvedcit sa na vlastne oci, napr. tu.

V nedelu sme sa vybrali do skanzemu „Tutucan“. Neprestavala som sa vytesovat z nadhernej kolumbijskej kultury, umenia, jedla, napojov (napr. Panela-napoj, ktory vam priamo pred ocami vyrobia z cukrovej trstiny) a architektury. Pre kolumbijacanov sme vsak najvacsou atrakciou boli my styria Europania. Z nicoho nic sme sa ocitli na podiu miestneho ochotnickeho divadla, ktoreho herci nas zapojili do svojho programu. A tak, za to, ze mame modre a zelene oci, blond vlasy a nevieme ani ceknut po spanielsky, sme zozali potlesk od cca 300 ludi...

pondelok, 12. februára 2007

Metrocable v Santo Domingo

O lanovke v meste som uz pisala v casti „Doprava“. Po tom co som toto miesto navstivila uz 3 krat, mam trosku viac info a konecne aj fotky. Okrem toho, ze tato lanovka umoznila ludom lepsie podmienky na byvanie je aj centrom zabavy. Lanovka ma tri stanice a kazda obsahuje kino, restauraciu a pod. Cim stupate vyssie, tym mate krajsi vyhlad na mesto.
Fascinujuce je, ze sa v tejto najchudobnejsej stvrti stavia obrovska kniznica. Sucastny primator mesta ma najvacsiu prioritu vzdelanie. Dokonca na stenach jednotlivych stanic metra najdete basne od kolumnbijskych autorov napisane velkymi pismenami. Ku vzdelavaniu patri aj ucenie ludi chodit po pravej strane (nam je to mozno smiesne, ale predstavte si ked sa z metra vyruti niekoko sto ludi a vy sa snazite ist opacnym smerom...)
Dalsou zaujimavostou z tohto miesta je bambusovy most. Kedysi davno bola tato stvrt rozdelena na akesi dva tabori, resp. klany, ktore sa nenavideli a vrazdili medzi sebou. Mesto sa rozhodlo vystavat medzi nimi most, ktory ukoncil akekolvek nepokoje.

Hm, zamyslam sa nad tym ake velke zmeny mozu urobit nase dane, ked sa investuju na to spravne miesto...

Downtown (centrum)

Vo vacsine miest je centrum ta najkrajsia a najdolezitejsia cast mesta. Nie v Medelline. Downtown je jedna z najspinavsich a najnebezpecnejsich casti, plna bezdomovcov, zobrakov a spiny.

Bezpecnost jednotlivych predmesti je oznacovana cislami. Najnebezpecnejsi je level 1. Co to znamena? Neodporuca sa chodit po ulici po 7 vecer, nikdy nechodit sam(a) a dievcata by nemali nosit drahe sperky. To, ze si drzite kabelku alebo tasku pri tele, je samozrejmostou. Pocula som uz 3 pribehy od mojich kolegov o tom, ako boli okradnuti....

Na druhej strane, centrum ma tu spravnu kolumbijsku atmosferu. Na kazdom kroku niekto nieco predava: ovocie, zmrzlina, dzus, serepeticky...dokonca aj minuty na telefon. Ked nahodou nemate minuty a potrebujete si zavolat, zaplatite 200 pesos a obdrzite mobil na retazi (aby ste s nim neusli). Na Kolumbijcanoch sa mi paci to, ze si dokazu urobit business zo vsetkeho (napr. si mozete pozicat pracku...) V downtown je vsetko lacnejsie aj o 70% v porovnani s velkymi shoping centrami. V miniobchodikoch a stankoch sa da vyjednavat. Uz som sa naucila: „Mas barato, porfavor!“ („Lacnejsie, prosim!“ POZOR, netreba si to pomylit s „Mas bareto, porfavor!“, co v slangu znamena „Viac marihuany, prosim...“).

AIESECari nam spravili taku mensiu prehliadku. V meste sa miesa moderna architektura s povodnou spanielskou. Najviac sa mi paci Plaza de Botero. Botero je narodny umelec (sochar, maliar). Ma specificky styl, vsetky svoje sochy a postavy robi tucne. Fotky najdete tu.

Vacsinu casu sa pohybujem v stvrti zvanej Poblado, kde byvam aj pracujem. Je to najkrajsia, najbezpecnejsia (level 6) a zaroven najdrahsia stvrt Medellinu, kde byva ta najvyssia vrstva (stredna vrstva tu pomaly zanika, lebo, ako mi bolo povedane, bohati su stale bohatsi a chudobni stale chudobnejsi...). Svoje prve dojmy som pisala prave z tejto stvrte, pretoze som nic ine nepoznala. Som rada, ze som spoznala downtown a pravu kolumbijsku atmosferu, lebo byvat v Poblade je ako byvat v zlatej klietke...mnohi obyvatelia Poblada, ani len netusia aky autobus jazdi do downtown....

nedeľa, 28. januára 2007

Divne veci

Mnohi by ocakavali, ze v Kolumbii je vela veci, ktore u nas doma nenajdete. Kedze Kolumbia je moja 16 krajina, rozhodla som sa vytvorit tento paragraf len preto, ze som tu nasla nieco co som este nikdy nikde nevidela.

Jednou z veci, ktore ma tu prekvapili je to, ze sa pouzity zachodovy papier nehadze do zachoda. Kde sa teda hadze? Do smetneho kosa, ktory je pri kazdom zachode…Preco to tak je? Vraj preto, ze recyklovanie vody je potom rychlejsie a menej nakladne. S pouzitym zachodovym papierom sa udajne deje to co s beznym odpadom. No mne sa to stale zda dost nechutne…

Dalsia vec, ktora ma prekvapila je RAMA! Ano, stare dobre maslo RAMA!!! Nasla som ju v hypermarkete. A pivo PILSEN…hm, nieco mi to pripomina, ale nie a nie si spomenut co…


Okrem toho, ze uz som jedla platanos (urcity druh bananu) so solou a syrom, minule som ochutnala dalsiu pochutku. Zelene, este tvrde mango so solou a citronom (jedli ste niekedy nejake ovocie so solou?). Odporucam, je to vyborne a osviezujuce. Jedlo ma tu asi neprestane udivovat pocas celeho pol roka.

Doprava

Cestovat autobusom po Medelline je kazdy den zazitok. Predstavte si maly, nadherne farebny autobus, v ktorom vyhrava salsa alebo reggeton. Strop autobusu je nizky. Ja mam 175 cm a obcas mi hrozi, ze si on poriadne otrepem svoju blondatu hlavu. Asi preto, ze Kolumbijcania su vseobecne mensi ako my. Aj sedadla su mensie…obcas sa v nom citim ako v krajine Liliputanov.
Autobusove zastavky nemaju casovy harmonogram. Ved naco, ked (vraj) chodia kazdych 5 minut. Neexistuje ani mapa MHD. V podstate ked sem pridete tak vam neostane nic ine ako sa pytat a pytat a pytat miestnych, ze ako sa dostanete na urcite miesto ,az kym nenatrafite na toho, kto to nahodou vie. Aj mne bolo vysvetlene: ¨Pojdes na tuto zastavku a nastupis na cerveno biely autobus…¨ Niekedy na zastavku ani nemusite chodit. Autobus si mozete aj stopnut. Ak chcete vystupit, staci zazvonit alebo povedat vodicovy. Zastane kde chcete….hm, niekedy stoji aj kazdych 10 metrov. Niekedy vsak vobec nezastavi a ludia vyskakuju za jazdy. (Asi poznaju to nase stare: ¨Nezastavujem, mame spozdeni…¨. Mozno je to sposobene tym, ze autobusy su sukromnym vlastnictvom a nie vlastnictvom mesta.
Rozhodne neodporucam brat si so sebou bublinkovy napoj…slovko ¨perovanie¨ asi vynechali zo spanielskeho slovnika. J Ti, ktori maju dobry trening z bratislavskych autobusov, by tu mohli relativne prezit. Jednoducho, treba sa pridrziavat jednej zasady – ked nastupis, hned sa drz. Drz sa velmi velmi pevne a nepusti sa ani ked uz si na 50% von z busu

Taxiky su asi najbeznejsim dopravnym prostriedkom a byt taxikarom je asi najcastejsim povolanim v Medelline. Vsetky cesty (mimochodom vo velmi dobrom stave…najdete tu aj trojprudovky i stvorprudovky) su posiate ztluckymi taxikmi. Niekedy vas cesta taxikom cenovo vyjde rovnako ako cesta autobusom…

Dalsimi dopravnymi prostriedkami je metro a lanovka. Ano ¨kabinova lanovka¨. Presne taka, aku pouzivame na lyzovacku (ach lyzovacka…). Kedze Medllin je postaveny na kopcoch, touto znamou lanovkou vyriesili najvacsi problem mesta. Chudobnu stvrt s nazvom ¨Santo Domingo¨, kde ludia zili v kartonovych domoch premenili na obyvatelnu cas. Ludom to umoznilo lacnejsie cestovanie do mesta a teda aj moznost najdenia si prace. Pocas niekolkych rokov si vdaka prispevkom mesta a tejto lanovke dokazali ludia postavit poriadne tehlove domy. Ked bol projekt na konci, obyvatelia v tejto stvrti vyvesili napisi ¨Gracias, por no olvidarnos!¨- ¨Dakujeme, ze ste na nas nezabudli!¨
Len si to predstavte, ze by sa aj nam podarila vyriesit situacia s Lunikom IX.

Zaujimavostou je jeden z dopravnych zakonov tzv. PICO Y PLACA. Pocas najrusnejsich hodin dna, nesmie jazdit auto s urcitym cislom na poznavacej znacke. Predchadza sa tym obrovskym zapcham. Pod rusnymi hodinami si netreba predstavit len rano a vecer, tak ako je to u nas, ale aj cas obeda. Kedze mnohi ludia pracuju blizko svojho bydliskia, na obed chodia jednoducho domov. Takze medzi 12:00 a 14:00 (inak, super dlha prestavka na obed, mozme len snivat….) mozete najst taku trmu vrmu ako u nas rano medzi 7:00 a 9:00. Ak porusite PICO Y PLACA, pokuta vas vyjde velmi draho, cca 600 000 pesos (len na porovnanie, priemerny ucitel vo verejnej skole zarobi mesacne 800 000 pesos.)
Vela ludi jazdi na motorkach alebo mopedoch. Dopravny zakon prikazuje nosit vestu a prilbu s poznavacou znackou motorky pre kazdeho jazdca (t.j. aj spolujazdca) pre pripad hromadnej motorkovej nehody.
V celej krajine neexistuju vlaky. Co je pochopitelne, kedze je to hornata krajina. Po krajine mozete okrem auta (aj to len po vyznacenych cestach, pretoze su chranene policiu…) cestovat aj autobusom. To je asi najbeznejsia dialkova doprava.

Ti bohatsi si mozu dovolit aj letecku dopravu. Kedze tu funguju ¨az¨ dve aerolinky, viete si predstavit aky bohati asi musite byt.

Co robim v Kolumbii?

Nikdy som ani len nesnivala o tom, ze sa raz dostanem do Kolumbie. A tu som! Vdaka AIESEC. Dostala som ponuku zucastnit sa na projekte ¨Medellín Going Global¨, ktorej som nemohla odolat. Projekt je zamerany na podporu mladych ludi spoznavat nove kultury a ucit sa cudzi jazyk. Inymi slovami, ja ucim anglicky jazyk v jazykovom centre Univerzity EAFIT v Medelline a na druhej strane sa ucim spanielcinu. Jazykove centrum outsourcuje svojich ucitelov firmam, ale aj inym sukromnym skolam. Ja okrem univerzity ucim aj na Colegium San Jose male deticky. Na druhej strane mam kazdy den 2 hodinovy kurz spanielciny. Dalsou ulohou stazistov na tomto projekte, je prezentovat svoju krajinu a kulturu (takze som si pekne zo sebou priniesla supolienku, mini valasku, vlajku, mapu a kopec materialov o nasom krasnom Slovensku – uz sa velmi tesim na to, ako tu vsetkych naucim aky je rozdiel medzi Slovenskom, Ceskoslovenskom a Slovinskom). Za osobny ciel som si na druhej strane dala predsavzatie, ze sa pokusim zburat co najviac predsudkov o Kolombii.

Prioritou AIESECarov, ktori pracuju na tomto projekte, je spokojnost nas stazistov. Pod ¨nas¨ rozumej mna, Irinku z Ukrajiny a Veroniku z Bratislavy (zatial…). A ja som spokojna viac nez dost. Mam sa ako v bavlnke. Prve dva tyzdne (kym si nenajdeme vlastny apartman, pretoze nieco ako intrak v Kolumbii neexistuje) byvame u AIESECarov, teda v Kolumbijskej rodine. Spoznala som vela skvelych ludi. Ved sa to o Kolumbijcanoch aj hovori, ze su stale usmievavi a velmi napomocni. Tu sa vam len tak lahko niekto neotoci chrbtom.
Ved sa napokon mozete presvedcit na vlastne oci….ked ma pridete pozriet (ale konajte rychlo, lebo som tu ¨len¨ 6 mesiacov)

nedeľa, 14. januára 2007

Prve dni v Kolumbii

Prve dojmy mozu byt niekedy omylne, ale pre istotu ich napisem. Nevylucujem, ze sa moje nazori pocas polroka zmenia.
Medellín, miesto, kde stravim najblizsi polrok, sa mi zda v niektorych veciach vyspelejsi ako Slovensko. Je tu krasne, cisto, vela zelene a dokonca je tu aj metro. A bezpecne. Kolumbijcania dost bojuju so svojim imigom z minulosti. Takmer nic uz teraz neplati. Prvy den sme boli nakupovat v Carrefuore a vcera sme boli v obchodnom centre, nieco ako nas Polus. Zatial mi tu nic nechyba. Medellín je jedno z najbezpecnejsich miest v Kolumbii, hoci ma takmer 3 mil. obyvatelov. A co je najkrajsie, je obkoleseny horami. Ludia vsak nechodia do hor na turistiku, oni v tych kopcoch byvaju!
Kolumbijcania su velmi pekni. Viem, znie to cudne,ale je to tak. Su velmi upraveni, mozno aj preto, ze plasticka chirurgia je dost lacna. Aj moja nova kamaratka Catalina, mi povedla: “Aj ja ju mam, ale “len” prsia…” J Na druhej strane su velmi nabozni. A co sa mi paci najviac, nehanbia sa ukazovat svoju vieru navonok. Kedykolvek mozte vidiet, ako sa niekto prezehnava.
Zatial byvam u Moniky, v apartmane…hm, nestazujem sa. Vcera nam prisla upratovat sluzka. Taky nezvyk, clovek nevie ako sa ma tvarit…Monika mi nalepila male listocky v spanielcine na nabytok a ine veci, vraj aby sa mi lahsie ucil novy jazyk (napr. chladnicka sa povie “nevera” J, nuz viacero ludi mi hovorilo, ze spanielcina je lahka….uz viem preco).
Domy su stavane z tehal…takze je tu vsetko krasne cervene. Este stale svieti vianocna vyzdoba. Vacsinu vyzdoby tvoria vysvietene kvietky, sranda. A deti sa v januari kupu von v bazene.
Jedlo je fantasticke, na ranajky si davam kukuricnu placku tzv. arepa a potom cely den tlacim skvele ovocie….take o akom sa nam doma ani nesnivalo (vacsinou mi vsak musia ukazat ako sa je), ale napr, aj jahody, ktore tu maju po cely rok. O znamej Kolumbijskej kave sa asi ani nemusim zmienovat..hmmmmm, mnam. Myslim, ze to by na prve dva dni stacilo...

Cestovanie

Cestovanie do Kolumbie mi trvalo asi 4 dni. Preco? Vdaka vizam. V pondelok som sa prehnala z BB do Viedne, len preto, aby mi povedali, ze viza pre mna este nemaju. Vraj to nestihli…kvoli prazdninam. Mohli by byt v utorok alebo stredu, ale let z Prahy vo stvrtok rano by som mala stihnut. Utekam si teda domov pobalit svojich povolenych 20 kg (zeny, skuste sa niekedy zbalit na rok tak aby vas kufor nepresahoval 20kg! Nastastie, ten moj som v pohode odhadla 20,8 kg….a ani mi ho cestou nestratili…hura!) V stredu som sa vybrala naspat do Viedne. Najskor sme s Lukim (mojim priatelom, pre tych, ktori nevedia) uspesne absolvovali Australsku ambasadu (po tom co nas poriadne prehliadli, ci nahodou nechceme spachat atentat) a po par bezcielnych hodinach vo Viedni sme sa dostali na Kolumbijsku ambasadu, ktora na rozdiel od Australskej vyzera ako obyvacka, ziadne detektory kovu ani prehliadacky, iba pohodlne makke sedacky…Vela veci este nebolo pripravenych, musela som absolvovat interview (tak sa to pise v podmienkach udelenia viz..), na ktore bol akosi, necakane prizvany aj Luki. Na interview, resp. monologe ambasadora, som dostala brozurku a mapu Kolumbie a dozvedela sa, ktore miesta sa oplati navstivit. Mile. V niecom im vsak musim dat za pravdu…vlak do Prahy o 22:44 som stihla a nezmeskala som ani let. Cestovanie prebehlo bez problemov, az na maly zazitok z Prazskeho nocneho autobusu, kde sa jedna teenegerka pobila s autobusarom…a tak cesta ubehla celkom “rychlo”.