utorok 16. decembra 2008

Hudba a tanec

Vzdy ked niekto vyslovi nazov krajiny Latinskej Ameriky, automaticky si predstavim energicke, dynamicke rytmi a ludi tancujucich salsu vsade navokol. Je to tak, tanec patri do spolocenskeho zivota latinos, aj ked na ulici som este nikoho nevidela tancovat. Pravdou je, ze ak tu clovek nevie tancovat, tak nema spolocensky zivot. Stane sa tzv. outsiderom, luzerom... Na kazdej party, ci len rodinnej oslave, sa hybe vsetko, od deti az po babicky a detkov. Pozor, naucit sa LEN salsu nestaci ... Kolumbijcania su ovela narocnejsi!

Tu je niekolko prikladov Kolumbijskej hudby aj tanca. Ospravedlnujem sa za kvalitu videi, maju sluzit len malu ukazku....

Vallenato – sa podoba na nase sladaky. Pochadza z Karibskeho pobrezia a tancuje sa telo na telo.



Salsa – je metaforou pre chut, stastie a silu zivota. Salsa nie je rytmus, je to komercny nazov, ktory sa zacal pouzivat v 70. rokoch minuleho storocia za ucelom zastresenia roznych stylov Kubanskej a Karibskej muziky. Svoj povod ma v Bomba, Boricua, Cha cha cha, Mambo, Rumba atd . Existuju tri styly tanca – Kolumbijsky, Porto Rikansky a Kubansky.

Kolumbia sa stala v roku 2007 svetovym majstrom v tancovani salsy. Mala ukazka toho, co sa ja v zivote nenaucim:



Cumbia – bol tanec otrokov. Pohyby noh su velmi kratke, tak akoby boli sputane v okovach. Na druhej strane, sukne tanecnic znazornuju pohyb Karibskeho mora.



Bachata - je pre mna ako vallenato a salsa dokopy, len trosku v pomalsom rytme...


Merengue – podla mojho nazoru najlahsi tanec, ktoreho zakladne kroky pripominaju slapanie kapusty v sude. Pri roznorodych figurach sa neraz zatoci poriadne hlava...


Bolero – je rytmus so spanielskymi korenmi.


Rock ci poprock - medzi najznamejsich Kolmbujskych spevakov patri samozrejme Shakira a Juanes (ano, Shakira zacala svoju karieru spanielskym rockom...). Obaja pomajahu svojej krajine roznymi nadaciami, ci beneficnymi koncertmi.

Juanes vyhral uz pat Latino Grammy awards. Spieva spanielsky rok. Pochadza z mesta Medellin, na ktore ani po velkej slave nazabudol. Vystaval tu sportove ihriska pre deti. Zalozil nadaciu pre obete min v Kolumbii – Fundacion Mi Sangre (Nadacia moja krv). Vo svojich pesnickach hovori nie len o laske, ale aj o rozlicnych politickych problemoch sveta, hlavne o rodnej Kolumbii. Odmieta spievat inak ako po spanielsky, hoci hovori vyborne po anglicky. Na kazdom koncerte nezabudne spomenut svoje rodne mesto „Medellin es una chimba!¨(Medellin je po p.ci!). Pri svojich oceneniach v dakovnych reciach uz niekolko krat spomenul ako najlepsiu hudobnu kapelu a jeho najvacsiu inspiraciu – Metallicu.

nedeľa 14. septembra 2008

Festival kvetov

Kolumbia ponuka tolko krasy a exotiky, ze po roku a pol mam stale co objavovat. Bezny turista, ktory ma na svoju zasluzenu dovolenku vyhradenych len par tyzdon moze mat dilemu, kedy je najlepsi cas navstivit tropy.
Okrem zhodnotenia cien v sezone alebo mimo nej, sa berie do uvahy ci je prave obdobnie dazdov alebo leta :-)
Ja rozhodne odporucam navstivit Medellin pocas tzv. „FERIA DE LAS FLORES“ (Festivalu kvetov).
Festival trva tri tyzdne a je plny farieb, kvetov, hudby a udalosti. Program je bohaty na koncerty, divadelne predstavenia, vystavy (napr. bonsajov), ktore su rozmiestnene po celom meste.
Aby som aspon trosku posteklila, uvadzam zopar prikladov atrakcii, ktore je tazko uvidiet ci zazit niekde inde:

POCHOD HISTORICKYCH AUT

Najstarsie auta sa datuju do 30 rokov minuleho storocia. Vodici a ich spolucestujuci sa neraz „nahodia“ autenticky alebo aspon stylovo.

CABALGATA – POCHOD KONI

Niekolkohodinovy pochod koni vsetkych farieb a druhov. Niektori ochotne predvadzaju show estetickym klusom alebo prekladanim do prava ci do lava. Treba priznat, ze mnohi zvedavci sa pridu pozriet nie na kone samotne, ale na ich Bohom (ci plastickym chirurgom?!) obdarene jazdkine.
Priklad: ako stazisti (teda nie domaci) sme nechapali preco je potlesk niekedy na normalnej urovni a niekedy sa ludia idu zblaznit – prida sa hvizdot a pokriky. Po asi pol hodinovom pozorovani nam to doslo – „Aha! (Plesk po cele...) Silikon vladne svetom! :-)“

SILLETEROS – NOSICI KVETOV

Nedaleka dedinka s nazvom Santa Helena, od Medellinu vzdialena asi 30 min. autom, je znama pestovanim kvetov. V minulosti ich pestovatelia zvazali na svojich chrbtoch do mesta, aby ich mohli predat na trhu. Hmotnost kvetov bola niekedy aj 70kg. Udajne sa zvazali na chrbtoch aj ludia. Toto krasne remeslo sa oslavuje raz do roka, prave na Festivale kvetov. Kvety su naaranzovane do roznych obrazkov ci vyjavov. Sutaz je rozdelena do niekolkych kategorii– medzi ne patri aj ta komercna, v ktorej kvety znazornuju loga roznych firiem...(ze ma to neprekvapuje...). Tak ci onak, clovek obdivuje nie len umelecke citenie, ale aj tych statocnych, ktori si dokazu nalozit taku tarchu na plecia a pochodovat s nou niekolko hodin.

LAS CHIVAS

Tradicny medzimestky sposob dopravy z mesta do dedinky alebo kdekolvek, kde to miestna infrastruktura dovolovala. Krasne autobusy, plne farieb dnes uz nesluzia svojmu povodnemu remeslu. Stali sa z nich pojazdne bary – v piatok vecer sa jednoducho nejde „do mesta“, ale sa objedna „CHIVA“. V cene je zahrnuta jazda, alkohol a kapela.

VYSTAVA ORCHIDEI

Medellin je mesto kvetov, hlavne orchidei. V obdobi „Feria de las Flores“ je botanicka zahrada plna pre nas exotickych kvetov. Nechyba ani sutaz orchidei, ruzi ci celkovej dekoracie. Milovnici kvetov si urcite pridu na svoje.

Informacie: Feria de las Flores sa kona kazdy rok v prve tyzdne mesiaca august, v meste Medellin. Trva priblizne tri tyzdne (spominane atrakcie su konaju posledny tyzden akcie).

Viac fotiek najdes tu :
Fotografka: Silvia Kutisova - spolubyvajuca.2008.
Fotografka: Veronika Mateova - spolustazistka. 2007.

Husia koza

V rozhovoroch s Kolumbijcanmi sa neraz objavia slovne spojenia, ktore sposobuju husiu kozu. Uvadzam aspon zo dva priklady:

„VIAJE MILLONARIO" ALEBO TZV. "MILIONOVA CESTA" – je urcity sposob ako obrat cloveka o vsetko co ma nie len pri sebe, ale hlavne na ucte. S prilozenou hlavnou ku telu je clovek nuteny odovzdat obsah svojich vreciek, respektive auta. Ale tam sa to nekonci. Nasleduje navsteva najblizsieho bankomatu. Kedze vyber z neho je limitovany do urcitej vysky, pocestuje sa za dalsim a dalsim a dalsim...az kym sa na ucte neobjavi NULA.
Stat sa to moze hocikomu. Aj po nastupe do taxika na letisku – cesta do hotela alebo domov, moze trvat o nieco drahsie a dlhsie ako sa predpokladalo.

Ako sa milionovej ceste vyhnut?
  • Taxik si treba objednat cez oficialnu sluzbu.
  • Nenosit pri sebe kreditnu alebo debitny kartu, respektive mat dva ucty: jeden na kazdodenne pouzitie a dalsi na uschovy.
  • Nikdy nenosit pri sebe velky obnost penazi.
  • Vyhnut sa nocnym prechadzkam a opustenim miestam.

„LIMPIEZA SOCIAL“ ALEBO TZV. "SOCIALNA CISTKA" – sa inym sposobom da nazvat aj „Ako zobrat zakon do vlastnych ruk“. Ak sa v urcitej spolocnosti ci komunite vyskytne niekto kto narusuje pokojny zivot obcanov, ako napr. pedofil, kriminalnik, clen mafie alebo gerilla, zlodej ci vrah a zakon uz „urobil“ svoje, vzdy sa najde skupinka ludi, ktori sa s nim vysporiadaju. Narusitel sa uz nenadychne, neuzre svetlo sveta. Napokon nikto ani okom nepohne, ked sucho skonstatuje – postarala sa o nejo socialna cistka...

štvrtok 17. júla 2008

Praca a diskriminacia

Aj ked sa moja staz uz skoncila, rozhodla som sa nadalej ostat a uzivat si tuto skvelu krajinu. Aby som to „skvelu“ upresnila – myslim tym: najpriatelskejsi ludia na svete, idealna klima, vynikajuce jedlo, zaujimava kultura a nesporne prenadherna priroda. Kolumbia vsak nie je krajinou tretieho svete len tak. Pracovnych prilezitosti je tu malo a placa este mensia. Minimalna mzda sa pohybuje od 4 000 Sk do 5000 Sk. Ceny su len o nieco lacnejsie ako u nas.

Myslela som si, ze po roku a pol ma uz nic neprekvapi. Mylila som sa. Po aplikovani na poziciu marketingoveho asistenta v nemenovanej firme som dostala odpoved: „Bohuzial, tato pozicia je otvorena len pre muzov.“

Sok – ved nechcem ist robit do bane!

V Kolumbii je to jednoducho tak – kazda pracovna ponuka je urcena but pre muzov alebo pre zeny, nezalezi na vzdelani ani na pracovnych skusenostiach. Kolumbia nie je krajinou tretieho sveta len tak...

Rozpravaci pribehov

Moje prve stretnutie s divadlom v Kolumbii bola pantomima – kvoli jazykovej bariere. Pochopitelne. Po roku a pol brusenia mojej spanielciny si uz trufam na nieco narocnejsie. „Los cuenteros“ alebo „Rozpravaci pribehov“ vam primoniju rodicov, ktori rozpravaju rozpravky na dobru noc svojim ratolestiam. Moj ocko bol skvelym rozpravacom. Nikdy nam rozpravky necital, vzdy ich vymyslal sam. No a hlavni protagonosti? To sme boli samozrejme ja (princezna Evicka) a moji dvaja bratia (statocni rytieri, ktori vzdy branili svoju sestricku). Ocko bol samozerjme kral (nemohol sa vynechat :-)). Maminka bola tiez zaujimava rozpravacka. Do klasikych rozpravok, ktore vedela naspamat, nezabudla spomenut svoje trapenia zienky domacej. Jej rozpravanie vyzeralo asi takto: „Cervena ciapocka kracala hustym, tmavym lesom – treba pracku vypnut – cestou zbierala lesne jahody...“. No da sa pri takej rozpravke zaspat?

Spat k „Los cuenteros“. Rozpravanie pribehov je mozne naucit sa na kurze: mimika, artikulacia, gesta, dramaticke pausy,... Prirodzeny talent vsak nikto neprekona.

Na poslednom predstaveni sa vystriedalo asi sest rozpravacov s 12 pribehmi. Mne utkvel v pamati jeden. Skusim aspon v skratke:

„Niekedy velmi velmi davno, bola jedna rozpravacka pribehov, ludia ju pocuvali so zatajenym dychom. Cestovala z mesta do mesta, jej obecenstvom boli davy ludi, ale aj stromy, domy a vsetko na vokol. Ale tak ako to v zivote chodi, casy sa menia a ludia sa prestali zaujimat o pribehy. Rozpravacka ich vsak nadalej rozpravala s vrucnym srdcom a odanim. Jedneho dna sa k nej priblizil maly chlapcek, obysiel ju, pozoroval a nakoniec sa jej prihovoreil: „Co to robis?“
Rozparavacka: „Rozpravam pribehy, aby som zmenila svet.“
Chlapec: „A komu ich rozpravas? Ved tu nikto nie je, iba stromy, domy a vtaciky. Si sisi?“
Rozpravacka: „V minulsoti som rozpravala pribehy ludom, aby som zmenila svet. Teraz ich rozpravam, aby svet nezmenil mna.“

pondelok 5. mája 2008

Najvzacnejsia tekutina

Rotary klub poznam len zo Smotanky. Pamatam si na velkolepe recepcie, „dolezitych“ ludi a rozhovory o nicom. Nikdy som sa z nich nedozvedela, co vlastne tento klub robi. Blizsie informacie mi boli poskytnute az cez mojho priatela Castula, ktory je clenom Rotaraku (Rotary ma viacero levelov, ktore zavisia od veku. Rotarak je pre clenov do 30 rokov). Myslela som si, ze klub je len pre „smotanku“. Pravdou je, ze funguje na dobrovolnictve, dokonca sa mesacne plati clenske.
Okrem vymennych programov pre clenov a rodinych prislusnikov klubu, jeho dobrovolnici priamo prispievaju spolocnosti roznymi beneficnymi akciami. V Castulovom Rotaraku pomahaju tym najchudbonejsim v Kolumbii, napriklad: vystavbou kniznice v Bohom zabudnutej oblasti (inak povedane v maci) alebo zakupenim skolskych pomocok (je tazke predstavit si, ze si niekto nemoze dovolit kupit zosit, ceruzku a gumu...).
Jednou z posledne organizovanych akcii, bolo darovanie krvi. Uskutocnilo sa v jednom z mnohych obchodnych centier v Medelline v spolupraci s miestnou nemocnicou. Neprekvapila ma ani tak dobra myslienka (vsak darovanie krvi sa uskutocnuje aj u nas) ako pristup ludi, ktori uz nedockavo cakali este pred dokoncenim poslednych uprav pred otvorenim miestnosti. Nebolo potrebne prosikanie, ani velka reklama. Sestricky mali co robit cely den. Krv tiekla doslova prudom. Statisticky daruju krv viac zeny ako muzi (vraj sa muzi boja - usmev). Od 11tej do siedmej vecer malo zaujem darovat krv 133 ludi. Niektori vsak nemohli alebo nepresli skuskou krvi. Vysledok zbierky bolo 95 vhodnych darcov (1 darca = cca 450 ml). Musim sa priznat, ze to na mna urobilo velky dojem.
Fotky z akcie najdete tu...

La Dorada alebo „aby nebola nuda, dame si autonehodu“

La Dorada je male mestecko na ceste medzi Medellinom a Bogotou. „Male“ - ma len okolo 100.000 obyvatelov. Hovori sa, ze je to turisticka lokalita. Mozno pre tych, ktori vlastnia farmu s bazenom. Bez bazena sa v horucavach len tazko preziva. Medzi turisticke atrakcie patri rieka Magdalena, park s leguanmi a laguna. Nie je toho vela co vidiet, ale aj napriek tomu sme si vychutnali typicke prazdniny – bazen, volejbal, zmrzlina – a aspon na chvilku sa vratili do detskych cias. Fotky najdete tu...

La Dorada je prve mestecko, ktore neodporucam v Kolumbii navstivit. Okrem toho, ze tu nie je velmi co robit je velmi spinave. Chudoba sa miesa so zbohatlictvom. Doslova. Ludia sa ani nehanbia verejne priznat, ze to paradne auto, na ktorom sa vozia, je z nelegalneho obchodu. Aj tak to vsetci vedia...

Aby nebola nuda, dame si na ceste domov mensiu autonehodu. Nas autobus si to napalil do betonoveho stlpu. Naraz sa stal presne jedno sedadlo za mnou. Stastie v nestasti, nikto tam nesedel. Od toho momentu cestujem len zo spolocnostou Bolivariana – ich autobusy su neuveritelne. Nam sa rozbilo len okno, betonovy stlp to nevydrzal a spadol. A zevraj kto z koho...Ja som dostala sprsku skla, co bolo asi najserioznejsie zranenie zo vsetkych cestujucich. Kedze mi pohlad na krv sposobuje nevolnost, trosku sa dana situacia zdramatizovala. Najvtipnejsi bol okolo iduci predavac, ktory mal zaujem urobit si z retazovej autonehody (dve nehody pred nami a dve za nami) obchod. V polomrakotach som len z dialky pocula ako si vykrikuje: „Malinovka, voda, pivecko...!“ Clovek by si pravdu povediac, dal v danom momente aj nieco trvdsie...
V sanitke nas pekne poumyvali zo skla a osetrili. Nakoniec sa mi splnil moj davny sen – aspon raz sa viest v sanitke. Aj sme sa viezli – na dialnici v protismere. Prvy krat som plakala od strachu.

Napokon sok a panika opadla...ved sa vlastne nic nestalo....

pondelok 17. marca 2008

V kostole – len pre tych „zasvatenych“

Podla posledneho scitania ludu, na Slovensku mame udajne 80% krestanov. Na to aby sa Kolumbijcania prejavili ako krestania, katolici, netreba ziadne percenta. Ich viera sa neda prekuknut. Nehanbia sa za nu. Kdekolvek, na ulici, v restauracii, v autobuse vidiet ako sa niekto prezehnava. Dievcata ci zeny, dokonca nosia namiesto goraliek, ruzenec zaveseny na krku. Slova ako – „Ak pan Boh da!“ alebo „Vdaka Bohu!“ sa pouzivaju bezne a s plnou uctou.
Kostoly su jednoduche, skromne. Biele steny, oltar, zopar kvetov, lavice. Nezalezi ci je to chudobna alebo bohata stvrt. V tej bohatej sa moze priniest jedlo pre chudobnych. V nedelu byva aj 11 omsi v tom istom kostole a kazda je plna.
Obrat katolickej omse sa od naseho velmi nelisi. Ludia su vsak akosik zmatenejsi kedy si maju klaknut, povstat, sadnut si. Kazdy to robi po svojom. A tak im casto, pre istotu, upravi "choreografiu" sam pan farar. V casti kde si my podavame ruky na znak pokoja, sa cela kolumbijska rodina vybozkava a vyobjima. Priznam sa, ze som bola na zaciatku trosku neista, ci aj ja mam vyobjimat toho postarsieho pana vedla mna. Nastastie mi bolo vysvetlene, ze sa tak cini len v rodinom kruhu, nanajvys s priatelmi. Fuuuu...mi odlahlo.
Nikto sa nebrani prejavom naklonosti. Zalubene pariky alebo manzelia sa drzia za ruky, obimaju sa, niekedy padne aj bozk. Nikto sa nepohorsuje. Deti, v akomkolvek veku, su zavasene na krku svojich rodicov v objati. Ved laska je laska, ci nie?
Kedze tzv. latinos vsade chodia neskoro, je celkom bezne vidiet niekoho prist aj 15 – 20 minut po zaciatku omse. Jedina vec, ktora sa nepatri v kostole robit, je sediet s prekrizenymi nohami. Nikto mi akosik nievie vysvetlit preco. Jednoducho sa to nepatri :-)
Oznamy sa citaju po prijimani hostie, medzi tym ako pan farar vsetko uprace z oltara. Robi sa tak preto, lebo ako nahle sa vyslovi pozehnanie, vsetci sa rozprchnu. Ziadne cakanie na odchod pana farara...
Pred kostolom sa da zakupit obcerstvenie – pukance, mango...asi aby mali deti(?) radost...

Ako (ne)vyliest na pattisicovku

V Kolumbii nikdy nesnezi. 90 percent Kolumbijcanov sneh v zivote nevidi. Nie preto, ze by ho tu nebolo. Treba si pon vyliest - do 5 tisic metrov nad morom. Existuju dve moznosti – Sierra Nevada de Santa Marta (pri Karibiku) alebo Nevado del Ruiz (v tzv. kavovej zone). Nevado del Ruiz sa nachadza pri mestecku Manizales, ktore je vzdialene len 6 hodiniek autom od Medellinu.

Do Homarkovho jeepu sme nasadli ja, Jessica (USA), Adorjan (Madarsko) a Castulo (Kolumbia). Cestou sme natrafili na prevrateny kamion z vajciami. Nikto sa neunuval odpratat ho – bude lahsi ak ho najskor vyprazdia domaci...a tak sa aj stalo. Urobili sme si aj mensiu prestavku na obcerstvenie. Tu sa na vylet nemusi vybalovat vyprazanymi reznami v chlebe a kyslou uhorkou. Ovocie (vsetkeho ale naozaj vsetkeho druhu - niektore dodnes este neviem identifikovat), oblatky, orechy, ...jednoducho cokolvek mozne, sa da kupit kazdych 50 metrov.
V Manizales sme sa stretli s Katkou – mojou kamaratkou zo Samorina, ktora je na stazi v Armenii. Ubytovanie sme nasli u AIESECarov, kde nas prekvapila Giovana, kamaratka z Mexika (na stazi v Medelline, ale nie cez AIESEC). Hm, o tom ubytovani sa musim opravit, nie u AIESECarov, ale u jedneho z nich. Ano, vsetci siedmi u jedneho - u Julia. Na dve noci. Jeho rodina nas privitala s otvorenou narucou. Myslim, ze viac popisovat Kolumbijsku dobrosrdecnost a pohostinost netreba.

Nasim hlavnym cielom vyletu bolo vyliest na pattisicovku v narodnom parku Nevado del Ruiz. VYLIEST – to slovicko je v tomto pripade trosku diskutabilne, kedze do 4 700 metrov sme sa vyviezli autom... Vsade nam boli k dizpozicii sprievodcovia. Ich ulohou bolo upozornit navstevnikov parku, aby si ponechali teple oblecenie az na vrchol, aby pili vela tekutin, ale hlavne, aby sa zastavili kazdu hodinku a urobili si malu prestavku.
Vyska tlaku, ak sa cestuje autom, sa meni velmi rychlo. Male prestavky nam boli prilezitostou na vychutnanie si krasy And. S malym plesom, vyzeraju ako nase Tatry. S kamenmi poukladanami do malickych veziciek, vyzeraju ako divoka preria s ritualnym miestom domorodcov. Je to tzv. miesto zelani – staci na seba poukladat kamienky, zazelat si a cakat, ci sa zelanie splni. No a tam kde nie je nic, ale naozaj nic, len kamene, Andy vyzeraju ako mesiac. Cloveku sa chce navliect si skafander a zacat pomaly hopkat ako astronaut.
Na samotnom vrchole caka SNEH. Castulo, ako pravy Kolumbijcan, sa ho dotkol prvy krat. Nebol jediny dospely, ktory tam v tom momente vyzeral stastny ako male decko. A tiez nebol prvy dospely, ktoremu tam prislo nevolno.
300 metrov do 5000 sa zda ako nic. Nedostatok kyslika, vsak sposobuje, ze sa clovek musi zastavit kazdych 3 az 5 krokov, aby si sklonil hlavu medzi kolena a zhlboka sa nadychal. Ludia tam odpadavaju ako hnile hrusky. Aj chlapi ako hora. My, baby, sme to po 50 metroch vzdali. Nebolo co dychat.
Nikto nevie, ci sa mu tych 5000 metrov podari. Nikto nevie, co je faktor uspechu. Adorjan, systemovy inzinier, sediaci kazdy den za pocitacom, z Madarska bez jedineho kopceka, si to vybebol akoby nic. Castulo, zijuci v Kolumbijskych Andach, aktivny sportovec, skoncil na kyslikovej bombe u zdravotnej sestry...
No a vsetci rad radom sme skoncili s vyskovou chorobou nasledujuce dva tyzdne. Az teraz, skutocne obdivujem a vazim si tych, ktori zdolali osem tisicovku...

Manizales je malebne mestecko s najvacsou katedralou co sa do vysky nad morom tyka – 2 500 m/nad morom. Tvori ho v podstate jedna hlavna ulicu, ale ma mensie zakutia, ktore sa oplati pozriet. Mne sa nepodarilo vidiet vsetko – ako prvu ma dostala vyskova choroba, ktora zacala velmi rychlym behom na toaletu a pokracovala este dva tyzdne (bolestami brucha, hlavy a nevolnostou...hm, nieco mi tieto priznaky pripominaju...)

Vsetky fotos najdete tu...

pondelok 3. marca 2008

SLOBODA

Stvrteho februara som sa citila tak trochu ako v roku 1989. Nie ze by sa dialo nieco az take prelomove ako nasa “Nezna Revolucia“, no napriek tomu, atmosfera vo vzduchu bola aspon pre mna rovnaka. Sudrznost ludi a neuveritelna tuzba po slobode – LIBERTAD. Medzi 12 a 14 hodinou sa konal pochod za slobodu, povodne iniciovany cez Facebook. Vsetci mali biele tricka. Vysse miliona ludi tak vyjadrilo svoj postoj ku tzv. samozvanej militarnej skupine FARC. Vsade naokolo napisy ako: Nie viac unosov! Nie viac znasilneni! Nie viac FARC! SLOBODA! Mier v Kolumbii! Pesnicky o slobode a sudrznosti pripominajuce nase: „Slubili sme si lasku, slubili sme si vydrzat...“.
Prvykrat v mojom zivote som posudzovala podla oblecenia – ak niekto nemal na sebe biele tricko, bol s nimi. Bol s tymi, ktori unasaju, vydieraju, nechcu vyjednavat a znasilnuju. Niektori ludia su uneseni aj 10 rokov. Nie su to len ti bohati alebo politicky vplyvni. Su to aj ludia obycajni.

Kolumbia je oficialne demokratickou krajinou s vladou a presidentom. A ten zvysok?:

Guerillas (geridzas) – samozvana opozicia, ozborojene skupiny ludi, zijucich niekde v dzungli, ziviaci sa vydieranim, vypalnictvom, unosmi ludi a obchodom s kokainom.
Guerillas povodne vznikli za ucelom boja proti vlade (teda tym, co maju statnu, resp. ekonomicku moc), nie proti ludom ako takym, chudobe. V poslednych rokoch vsak ucinili niekolko nevysvetlitelnych krokov, ktore mali dopad prave na tych bezbrannych (zabranie majetku ci pozemku, rabovanie v skolach...). Najznamejsimi skupinami su FARC a ELN. Je takmer nemozne s nimi vyjednavat. Minuly rok prezident Uribe oslobodil okolo 200 gerillas z vazenia a ocakaval protikrok – prepustenie aspon niekolkych unesenych. Nikdy sa tak nestalo. Na konci roka 2007 sa dostalo na slobodu niekolko politickych vaznov. Zasluhy sa prisudzuju venezuelskemu prezidentovi Chavezovi. Existuju dohady o obchode medzi nim a guerellas...

Narkobaroni – “Narco Traffickos“ – posobiaci v tzv. karteloch, zaoberajuci sa pestovanim a obchodom s kokainom. Jeden z najznamejsich narkobaronov bol Pablo Escobar. Velmi kontroverzna osoba. Niektori ho milovali, ini zase nenavideli. Z obchodu s drogami mal take bohatstvo, ze ponukol Kolumbii zaplatit vsetky statne dlhy. Kolumbia odmietla. Bol znamy aj tym, ze sa zbavil kazdeho, kto mu stal v ceste. Vlastnil tzv. Haciendu Napoles, ktorej sucastou bolo aj ZOO a ktora je casto prirovanavana k Michealovmu Neverlendu Po jeho smrti v roku 1993 sa drogovy obchod presunul najme pod tzv. Cali cartel (Cali – mesto na juhu Kolumbie)

Paramilitares alebo “Autodefensas“– samozvana armada, ktora vznikla na ochranu proti guerillas, kedze vlada nemala dostatok vojakov na ochranu beznych obcanov. Udajne ich v 80. rokoch zalozil samotny prezident Uribe (vtedy gubernador Antioquie) ako statom akceptovanu militarnu zlozku, tzv. Convivir. Neskor sa vsetko zvrhlo a paramilitares sa stali prave tymi, ktori na objednavku zabijaju alebo postrazia kokainove pole. Udajne za poslednych 20 rokov zabili viac ludi ako guerillas za celu svoju existenciu. Medzi zverstva, kt. tato skupina pacha, je zabijanie macetami, odsekavanie hlav a nasledna hra futbalu. Medzi inymi aj unosy v mene guerilly.


Militares - "Fuerzas Publicas" – oficialna armada Kolumbie

Vsetky tieto skupiny, vratane vlady, su vzajomne prepojene. Medzi ich hlavne cinnosti patri vyroba, predaj a distribucia omamnych latok a zbrani. Niekedy spolupracujucu, inokedy medzi sebou vedu vojny. Korupcia funguje na plne obratky. Kolumbii este niekolko rokov potrva kym sa dopracuje k absolutnej SLOBODE...

piatok 1. februára 2008

Kolumbijske Vianoce

Hoci som Vianoce stravila na Slovensku, vela som sa na ne este pred mojim odchodom pytala. Okrem toho, v Kolumbii sa zacina vsetko uz koncom novembra, zaciatkom decembra. Od decembra ludia utracaju vsetko co maju na takzvanu Rumbu – zabavu, tanec, jedlo a pitie. Od prveho decembra pocut kazdy den ohnostroje, pracovne tempo je povolnejsie (hm, zaujimave ze sa da este povolit...)

Dekoracie su vsade. Kazdy dom je vyzdobeny svetielkami. Najkrajsia vyzdoba patri rieke Medellin. Vo sviatocnom obdobi je velkou atrakciou a ludia sa k nej chodia prechadzat. Popri tom si mozu na informacnych tabuliach precitat charakteristiku, resp. historiu jednotlivych dekoracii (napriklad povod vianocneho stromceka). Samozrejme k tomu nemoze chybat aj trh s obcerstvenim. Medzi vianocne dekoracie patria aj kvety – pre nas nezvycajne, tu pravdepodobne nahradzaju sneh. Po prichode na Slovensko sa mi nase dekoracie v centre (ani jeden dom som nevidela vyzdobeny samostatne) zdali dost chabe.
Nikde nesmie chybat Betlehem – zobrazenie narodenie maleho Jeziska v mastali, s troma kralmi a zvieratkami. V ziadnom z nich vsak maleho Jeziska nebolo – na otazku preco, mi bolo odpovedane otazkou: Vsak ten sa narodil az 24teho, nie? Jeziska polozia az na Stedry vecer. Logicke...

Zvyky su viac menej rovnake, kedze Kolumbia je prevazne katolicka krajina. Typicke jedlo je Bunuelo – vyprazana syrova gulicka z neidentifikovatelnou hmotou – povedzme, omackou hustejsej konzistencie. Pre jeho oblubenost, sa uz neje len na Vianoce, ale kedykolvek.
Darceky sa nedavaju pod stromcek. Po stedrovecernej vecery musia ist deti spinkat pred polnocou, aby si rano pod postelou mohli najst darceky. Darceky nosi maly Jezisko, tak ako u nas. Ziaden Santa Claus – nastastie.

Spat do Kolumbie


Na ceste spat do Kolumbie som si na chvilku zaskocila do Madridu. Madrid je krasny – bohuzial nemam fotak. O to viac ho odporucam vidiet na vlastne oko, ci dve....
Jedno som si tam vsak uvedomila. Podobnost Europskych miest, teda co sa tyka architektury v centre, ci zivotneho stylu. Odlet z Viedne, pristatie v Madride – rozdiel len vo velkosti okien historickych budov.

Moji hostitelia na jednu noc boli Kolumbijcania zijuci v Madride. Oni sa nan pozeraju uplne inak. Poukazovali na veci, ktore boli pre mna samozrejmostou – parky, smetne kose na ulici, metro a plne ulice ludi v centre mesta v podvecer (v Kolumbii sa totiz vecer po meste neprechadza, moze sa, ale len na vlastne nebezpecie...). Dostala som aj pozvanie na veceru – dali sme si ryzu s kalamarmi. Dakujem.

Dalsi smer – let do Bogoty cez Cali – bez prestupu (geograficke porovnanie – akokeby som letela do Viedne cez Kosice). V Cali niektori pasazieri vystupili, ostatni sme ostali cakat v lietadle, ze co sa bude diat. A dialo sa – upratovanie lietadla. Ano, hodinku sme si pockali kym nam vycistili lietadlo. Bolo nas v nom asi dvadcat. Museli sme aj zodvihnut nozicky, aby nam pod nimi mohli povysavat...Zaujimave. Po tomto zazitku sa zvysok cesty uz zdal viacmenej nudny – vsetko prebehlo hladko.

utorok 29. januára 2008

Domov sladky domov

Ospravedlnujem sa. Ospravedlnujem sa za dlhu odmlku. Mam dobru vyhovorku – po osmych mesiacoch v cudzej krajine, som si na vsetko zvykla. Nic ma uz neprekvapovalo, farebne autobusy sa stali beznymi, tak isto ako aj veta – Toto je Kolumbia! -, v pripade, ze opat nieco meskalo, resp. nefungovalo... Len podotykam, ze tato veta sa pouziva vzdy tam, kde treba hladat riesenie HNED :-)
Jedine co ma v poslednej dobe prekvapilo, bolo moje rozhodnutie ostat. Rozhodla som sa tak v posledny tyzden staze. No Vianoce bez rodinky nemozu byt! A tak som si odskocila na mesiac domov – domov na Slovensko.

Je zvlastne ako nam pobyt v cudzine otvara oci pri pohlade na vlastnu krajinu. Netusila som, ze si mozem vytvorit stereotyp aj o rodnej hrudi. Ale stalo sa a tak ma Slovensko neprestalo udivovat pocas celych styroch tyzdnov. Samozrejme, v pozitivnom zmysle. Tu su moje pozorovania:

1. Mame vynikajuce cesty
2. Ludia su mili, ak aj ja som na nich mila (o Slovakoch sa totiz hovori, ze sa radi stazujeme, preto nase pozdravy nezahrnuju automaticky otazku – Ako sa mas? -, ako je to v inych jazykoch. Odpoved je zriedkakedy formalna – Dakujem, dobre. - Vacsinou sa dozvieme, kde koho boli, koho v rodine operovali, kto zo susedov zomrel atd. atd.). Prve obavy boli z „prijemnych autobusarov“, a cuduj sa svete, nasiel sa iba jeden taky, na ktoreho by sa dali pouzit slova, ktore sa v TV vypipaju.
3. Servisy su lepsie. Klient sa naozaj citi, ze je panom.
4. Vsetko je blizko. Tym, ze je Slovensko malicke, aj mesta su malicke. Takzvane „vybavovacky“ ako napr. zajst do banky, poistovne, na postu a podobne, netrvaju dlhsie ako 2 hodinky.
5. Ludia sa maju dobre. Ako to myslim? Nuz tak, ze vsetci v mojom okoli su zamestnani, a to viac menej spokojne. Vacsina mladych ludi si riesi bytovu otazku. Na dovolenky sa uz nechodi na tyzden do Chorvatska, ale na mesiac do Thajska.
6. Nase mesta su krasne. Ako sa hovori, nevieme co mame kym to nestratime, Nastastie to nie je pripad historickych budov z 12teho ci 13teho storocia. Tie sa, dufam, tak skoro nevytratia...
7. Aktivny zivot. Tolko prilezitsti, ktore ponuka taka mala krajinka je neuveritelnych – termalne kupele, lyziarske strediska, turistika, hrady, divadla...a omnoho viac. Clovek sa nenudi, aj keby velmi chcel.
8. Excelentna strategicka poloha – presne v strede Europy. Ved kto sa moze pochvalit, ze za 3 hodinky autom je uz v cudzine? (teda, viac menej, zavisi od toho, ze ci sa z BB vyberiem na sever, juh, vychod ci zapad.. )
9. Neopisatelne caro slovenskej dediny. A tu nasleduje pribeh:

Vylet do Klastora pod Znievom. Ja, kamaratka Jaja a jej dvaja znami. Na pocudovanie je miestna krcma o 10 rano este zavreta, tak si to namierime do potravin. Miestny nas identifikuju ako turistov a hned sa prihovoria – Na hrad? Dnes tam bude blato...(pozn. vsade je asi 30cm snehu, ale postarsi ujo sa vyzna, vsak bol na hrade asi ked mal 15 – naposledy). Kupime si Sojovy suk (suk prosim, citat bez diakritiky. Inak je to premenovana stara znama sojova tycinka.) a Kysly pasik (to maju len v Klastore pod Znievom, opisat to by bola skoda, treba skusit). Vystup na kalvariu s klastorom a potom na hrad. Teda jeho ruinu. Skoda. Vyhlad – nadherny. Hory zasnezene, dedinka malinka. Pocudovanie – hm, tak tu bolo niekedy jedno z prvych gymnazii na Slovensku?
Pri ceste naspat natrafime na babku. Babka, mila, sa nam prihovori, bez toho aby sme sa na nu ani len pozreli (ako sa to hovori? – vsak je uz starucka, potrebuje sa vyrozpravat, ved nema s kym...). Prekvapivo sa dozvedame zaujimavu informaciu. Babka s dedkom boli na zajazde v Budapesti. Na Margitinom ostrove objavia napis, z ktoreho rozlustia, ze Margita pochadzala zo Znieva. Zauraduju na spravnych miestach. 18. januara sa konaju v dedine velke slavnosti na pocet Svatej Margity...
Do odchodu autobusu ostavuju dve hodiny. Smer krcma. Milujem dedinske krcmi – stale sa tam nieco deje. Bavi ma pozorovat striedanie smien – tym skorsim uz padla a tak sa „istym krokom“ poberaju domov. Vecerna smena len prichadza. Krcmar, chudak musi tahat obe smeny. Tazko. Tri krat sme mu vysvetlili co si prosime. Dva krat zkontrolovali. Objednane stale neprichadza. Krcmar spi. Musime si nacapovat sami...dokaz:

Viac fotos najdete tu

Nie nadarmo sa hovori – vsade dobre, doma najlepsie...