Festival kvetov

Kolumbia ponuka tolko krasy a exotiky, ze po roku a pol mam stale co objavovat. Bezny turista, ktory ma na svoju zasluzenu dovolenku vyhradenych len par tyzdon moze mat dilemu, kedy je najlepsi cas navstivit tropy.
Okrem zhodnotenia cien v sezone alebo mimo nej, sa berie do uvahy ci je prave obdobnie dazdov alebo leta :-)
Ja rozhodne odporucam navstivit Medellin pocas tzv. „FERIA DE LAS FLORES“ (Festivalu kvetov).
Festival trva tri tyzdne a je plny farieb, kvetov, hudby a udalosti. Program je bohaty na koncerty, divadelne predstavenia, vystavy (napr. bonsajov), ktore su rozmiestnene po celom meste.
Aby som aspon trosku posteklila, uvadzam zopar prikladov atrakcii, ktore je tazko uvidiet ci zazit niekde inde:

POCHOD HISTORICKYCH AUT

Najstarsie auta sa datuju do 30 rokov minuleho storocia. Vodici a ich spolucestujuci sa neraz „nahodia“ autenticky alebo aspon stylovo.

CABALGATA – POCHOD KONI

Niekolkohodinovy pochod koni vsetkych farieb a druhov. Niektori ochotne predvadzaju show estetickym klusom alebo prekladanim do prava ci do lava. Treba priznat, ze mnohi zvedavci sa pridu pozriet nie na kone samotne, ale na ich Bohom (ci plastickym chirurgom?!) obdarene jazdkine.
Priklad: ako stazisti (teda nie domaci) sme nechapali preco je potlesk niekedy na normalnej urovni a niekedy sa ludia idu zblaznit – prida sa hvizdot a pokriky. Po asi pol hodinovom pozorovani nam to doslo – „Aha! (Plesk po cele...) Silikon vladne svetom! :-)“

SILLETEROS – NOSICI KVETOV

Nedaleka dedinka s nazvom Santa Helena, od Medellinu vzdialena asi 30 min. autom, je znama pestovanim kvetov. V minulosti ich pestovatelia zvazali na svojich chrbtoch do mesta, aby ich mohli predat na trhu. Hmotnost kvetov bola niekedy aj 70kg. Udajne sa zvazali na chrbtoch aj ludia. Toto krasne remeslo sa oslavuje raz do roka, prave na Festivale kvetov. Kvety su naaranzovane do roznych obrazkov ci vyjavov. Sutaz je rozdelena do niekolkych kategorii– medzi ne patri aj ta komercna, v ktorej kvety znazornuju loga roznych firiem...(ze ma to neprekvapuje...). Tak ci onak, clovek obdivuje nie len umelecke citenie, ale aj tych statocnych, ktori si dokazu nalozit taku tarchu na plecia a pochodovat s nou niekolko hodin.

LAS CHIVAS

Tradicny medzimestky sposob dopravy z mesta do dedinky alebo kdekolvek, kde to miestna infrastruktura dovolovala. Krasne autobusy, plne farieb dnes uz nesluzia svojmu povodnemu remeslu. Stali sa z nich pojazdne bary – v piatok vecer sa jednoducho nejde „do mesta“, ale sa objedna „CHIVA“. V cene je zahrnuta jazda, alkohol a kapela.

VYSTAVA ORCHIDEI

Medellin je mesto kvetov, hlavne orchidei. V obdobi „Feria de las Flores“ je botanicka zahrada plna pre nas exotickych kvetov. Nechyba ani sutaz orchidei, ruzi ci celkovej dekoracie. Milovnici kvetov si urcite pridu na svoje.

Informacie: Feria de las Flores sa kona kazdy rok v prve tyzdne mesiaca august, v meste Medellin. Trva priblizne tri tyzdne (spominane atrakcie su konaju posledny tyzden akcie).

Viac fotiek najdes tu :
Fotografka: Silvia Kutisova - spolubyvajuca.2008.
Fotografka: Veronika Mateova - spolustazistka. 2007.

Husia koza

V rozhovoroch s Kolumbijcanmi sa neraz objavia slovne spojenia, ktore sposobuju husiu kozu. Uvadzam aspon zo dva priklady:

„VIAJE MILLONARIO" ALEBO TZV. "MILIONOVA CESTA" – je urcity sposob ako obrat cloveka o vsetko co ma nie len pri sebe, ale hlavne na ucte. S prilozenou hlavnou ku telu je clovek nuteny odovzdat obsah svojich vreciek, respektive auta. Ale tam sa to nekonci. Nasleduje navsteva najblizsieho bankomatu. Kedze vyber z neho je limitovany do urcitej vysky, pocestuje sa za dalsim a dalsim a dalsim...az kym sa na ucte neobjavi NULA.
Stat sa to moze hocikomu. Aj po nastupe do taxika na letisku – cesta do hotela alebo domov, moze trvat o nieco drahsie a dlhsie ako sa predpokladalo.

Ako sa milionovej ceste vyhnut?

• Taxik si treba objednat cez oficialnu sluzbu.
• Nenosit pri sebe kreditnu alebo debitny kartu, respektive mat dva ucty: jeden na kazdodenne pouzitie a dalsi na uschovy.
• Nikdy nenosit pri sebe velky obnost penazi.
• Vyhnut sa nocnym prechadzkam a opustenim miestam.

„LIMPIEZA SOCIAL“ ALEBO TZV. "SOCIALNA CISTKA" – sa inym sposobom da nazvat aj „Ako zobrat zakon do vlastnych ruk“. Ak sa v urcitej spolocnosti ci komunite vyskytne niekto kto narusuje pokojny zivot obcanov, ako napr. pedofil, kriminalnik, clen mafie alebo gerilla, zlodej ci vrah a zakon uz „urobil“ svoje, vzdy sa najde skupinka ludi, ktori sa s nim vysporiadaju. Narusitel sa uz nenadychne, neuzre svetlo sveta. Napokon nikto ani okom nepohne, ked sucho skonstatuje – postarala sa o nejo socialna cistka...

Praca a diskriminacia

Aj ked sa moja staz uz skoncila, rozhodla som sa nadalej ostat a uzivat si tuto skvelu krajinu. Aby som to „skvelu“ upresnila – myslim tym: najpriatelskejsi ludia na svete, idealna klima, vynikajuce jedlo, zaujimava kultura a nesporne prenadherna priroda. Kolumbia vsak nie je krajinou tretieho svete len tak. Pracovnych prilezitosti je tu malo a placa este mensia. Minimalna mzda sa pohybuje od 4 000 Sk do 5000 Sk. Ceny su len o nieco lacnejsie ako u nas.

Myslela som si, ze po roku a pol ma uz nic neprekvapi. Mylila som sa. Po aplikovani na poziciu marketingoveho asistenta v nemenovanej firme som dostala odpoved: „Bohuzial, tato pozicia je otvorena len pre muzov.“

Sok – ved nechcem ist robit do bane!

V Kolumbii je to jednoducho tak – kazda pracovna ponuka je urcena but pre muzov alebo pre zeny, nezalezi na vzdelani ani na pracovnych skusenostiach. Kolumbia nie je krajinou tretieho sveta len tak...

Rozpravaci pribehov

Moje prve stretnutie s divadlom v Kolumbii bola pantomima – kvoli jazykovej bariere. Pochopitelne. Po roku a pol brusenia mojej spanielciny si uz trufam na nieco narocnejsie. „Los cuenteros“ alebo „Rozpravaci pribehov“ vam primoniju rodicov, ktori rozpravaju rozpravky na dobru noc svojim ratolestiam. Moj ocko bol skvelym rozpravacom. Nikdy nam rozpravky necital, vzdy ich vymyslal sam. No a hlavni protagonosti? To sme boli samozrejme ja (princezna Evicka) a moji dvaja bratia (statocni rytieri, ktori vzdy branili svoju sestricku). Ocko bol samozerjme kral (nemohol sa vynechat :-)). Maminka bola tiez zaujimava rozpravacka. Do klasikych rozpravok, ktore vedela naspamat, nezabudla spomenut svoje trapenia zienky domacej. Jej rozpravanie vyzeralo asi takto: „Cervena ciapocka kracala hustym, tmavym lesom – treba pracku vypnut – cestou zbierala lesne jahody...“. No da sa pri takej rozpravke zaspat?

Spat k „Los cuenteros“. Rozpravanie pribehov je mozne naucit sa na kurze: mimika, artikulacia, gesta, dramaticke pausy,... Prirodzeny talent vsak nikto neprekona.

Na poslednom predstaveni sa vystriedalo asi sest rozpravacov s 12 pribehmi. Mne utkvel v pamati jeden. Skusim aspon v skratke:

„Niekedy velmi velmi davno, bola jedna rozpravacka pribehov, ludia ju pocuvali so zatajenym dychom. Cestovala z mesta do mesta, jej obecenstvom boli davy ludi, ale aj stromy, domy a vsetko na vokol. Ale tak ako to v zivote chodi, casy sa menia a ludia sa prestali zaujimat o pribehy. Rozpravacka ich vsak nadalej rozpravala s vrucnym srdcom a odanim. Jedneho dna sa k nej priblizil maly chlapcek, obysiel ju, pozoroval a nakoniec sa jej prihovoreil: „Co to robis?“
Rozparavacka: „Rozpravam pribehy, aby som zmenila svet.“
Chlapec: „A komu ich rozpravas? Ved tu nikto nie je, iba stromy, domy a vtaciky. Si sisi?“
Rozpravacka: „V minulsoti som rozpravala pribehy ludom, aby som zmenila svet. Teraz ich rozpravam, aby svet nezmenil mna.“

Najvzacnejsia tekutina

Rotary klub poznam len zo Smotanky. Pamatam si na velkolepe recepcie, „dolezitych“ ludi a rozhovory o nicom. Nikdy som sa z nich nedozvedela, co vlastne tento klub robi. Blizsie informacie mi boli poskytnute az cez mojho priatela Castula, ktory je clenom Rotaraku (Rotary ma viacero levelov, ktore zavisia od veku. Rotarak je pre clenov do 30 rokov). Myslela som si, ze klub je len pre „smotanku“. Pravdou je, ze funguje na dobrovolnictve, dokonca sa mesacne plati clenske.
Okrem vymennych programov pre clenov a rodinych prislusnikov klubu, jeho dobrovolnici priamo prispievaju spolocnosti roznymi beneficnymi akciami. V Castulovom Rotaraku pomahaju tym najchudbonejsim v Kolumbii, napriklad: vystavbou kniznice v Bohom zabudnutej oblasti (inak povedane v maci) alebo zakupenim skolskych pomocok (je tazke predstavit si, ze si niekto nemoze dovolit kupit zosit, ceruzku a gumu...).

Jednou z posledne organizovanych akcii, bolo darovanie krvi. Uskutocnilo sa v jednom z mnohych obchodnych centier v Medelline v spolupraci s miestnou nemocnicou. Neprekvapila ma ani tak dobra myslienka (vsak darovanie krvi sa uskutocnuje aj u nas) ako pristup ludi, ktori uz nedockavo cakali este pred dokoncenim poslednych uprav pred otvorenim miestnosti. Nebolo potrebne prosikanie, ani velka reklama. Sestricky mali co robit cely den. Krv tiekla doslova prudom. Statisticky daruju krv viac zeny ako muzi (vraj sa muzi boja - usmev). Od 11tej do siedmej vecer malo zaujem darovat krv 133 ludi. Niektori vsak nemohli alebo nepresli skuskou krvi. Vysledok zbierky bolo 95 vhodnych darcov (1 darca = cca 450 ml). Musim sa priznat, ze to na mna urobilo velky dojem.

Fotky z akcie najdete tu...

La Dorada alebo „aby nebola nuda, dame si autonehodu“

La Dorada je male mestecko na ceste medzi Medellinom a Bogotou. „Male“ - ma len okolo 100.000 obyvatelov. Hovori sa, ze je to turisticka lokalita. Mozno pre tych, ktori vlastnia farmu s bazenom. Bez bazena sa v horucavach len tazko preziva. Medzi turisticke atrakcie patri rieka Magdalena, park s leguanmi a laguna. Nie je toho vela co vidiet, ale aj napriek tomu sme si vychutnali typicke prazdniny – bazen, volejbal, zmrzlina – a aspon na chvilku sa vratili do detskych cias. Fotky najdete tu...

La Dorada je prve mestecko, ktore neodporucam v Kolumbii navstivit. Okrem toho, ze tu nie je velmi co robit je velmi spinave. Chudoba sa miesa so zbohatlictvom. Doslova. Ludia sa ani nehanbia verejne priznat, ze to paradne auto, na ktorom sa vozia, je z nelegalneho obchodu. Aj tak to vsetci vedia...

Aby nebola nuda, dame si na ceste domov mensiu autonehodu. Nas autobus si to napalil do betonoveho stlpu. Naraz sa stal presne jedno sedadlo za mnou. Stastie v nestasti, nikto tam nesedel. Od toho momentu cestujem len zo spolocnostou Bolivariana – ich autobusy su neuveritelne. Nam sa rozbilo len okno, betonovy stlp to nevydrzal a spadol. A zevraj kto z koho...Ja som dostala sprsku skla, co bolo asi najserioznejsie zranenie zo vsetkych cestujucich. Kedze mi pohlad na krv sposobuje nevolnost, trosku sa dana situacia zdramatizovala. Najvtipnejsi bol okolo iduci predavac, ktory mal zaujem urobit si z retazovej autonehody (dve nehody pred nami a dve za nami) obchod. V polomrakotach som len z dialky pocula ako si vykrikuje: „Malinovka, voda, pivecko...!“ Clovek by si pravdu povediac, dal v danom momente aj nieco trvdsie...
V sanitke nas pekne poumyvali zo skla a osetrili. Nakoniec sa mi splnil moj davny sen – aspon raz sa viest v sanitke. Aj sme sa viezli – na dialnici v protismere. Prvy krat som plakala od strachu.

Napokon sok a panika opadla...ved sa vlastne nic nestalo....

V kostole – len pre tych „zasvatenych“

Podla posledneho scitania ludu, na Slovensku mame udajne 80% krestanov. Na to aby sa Kolumbijcania prejavili ako krestania, katolici, netreba ziadne percenta. Ich viera sa neda prekuknut. Nehanbia sa za nu. Kdekolvek, na ulici, v restauracii, v autobuse vidiet ako sa niekto prezehnava. Dievcata ci zeny, dokonca nosia namiesto goraliek, ruzenec zaveseny na krku. Slova ako – „Ak pan Boh da!“ alebo „Vdaka Bohu!“ sa pouzivaju bezne a s plnou uctou.
Kostoly su jednoduche, skromne. Biele steny, oltar, zopar kvetov, lavice. Nezalezi ci je to chudobna alebo bohata stvrt. V tej bohatej sa moze priniest jedlo pre chudobnych. V nedelu byva aj 11 omsi v tom istom kostole a kazda je plna.
Obrat katolickej omse sa od naseho velmi nelisi. Ludia su vsak akosik zmatenejsi kedy si maju klaknut, povstat, sadnut si. Kazdy to robi po svojom. A tak im casto, pre istotu, upravi "choreografiu" sam pan farar. V casti kde si my podavame ruky na znak pokoja, sa cela kolumbijska rodina vybozkava a vyobjima. Priznam sa, ze som bola na zaciatku trosku neista, ci aj ja mam vyobjimat toho postarsieho pana vedla mna. Nastastie mi bolo vysvetlene, ze sa tak cini len v rodinom kruhu, nanajvys s priatelmi. Fuuuu...mi odlahlo.
Nikto sa nebrani prejavom naklonosti. Zalubene pariky alebo manzelia sa drzia za ruky, obimaju sa, niekedy padne aj bozk. Nikto sa nepohorsuje. Deti, v akomkolvek veku, su zavasene na krku svojich rodicov v objati. Ved laska je laska, ci nie?
Kedze tzv. latinos vsade chodia neskoro, je celkom bezne vidiet niekoho prist aj 15 – 20 minut po zaciatku omse. Jedina vec, ktora sa nepatri v kostole robit, je sediet s prekrizenymi nohami. Nikto mi akosik nievie vysvetlit preco. Jednoducho sa to nepatri :-)
Oznamy sa citaju po prijimani hostie, medzi tym ako pan farar vsetko uprace z oltara. Robi sa tak preto, lebo ako nahle sa vyslovi pozehnanie, vsetci sa rozprchnu. Ziadne cakanie na odchod pana farara...
Pred kostolom sa da zakupit obcerstvenie – pukance, mango...asi aby mali deti(?) radost...