Velka Noc a Cali

Najvacsiou vyhodou uciteliek na celom svete su asi prazdniny. Mame cely tyzden na to, aby sme oslavili Velku Noc – Semana Santa.

Bezni Kolumbijcania maju sviatok od stvrtku po nedelu. Pondelok opat pracuju. Nemaju ziadne specialne zvyky, jedlo ani dekoracie. Kedze Kolumbia je silna katolicka krajina najpodstatnejsie je zucasnit sa procesie a svatej omse.

My sme zacali nas Velkonocny tyzden v tretom najvacsom meste Cali. Cali je zname svojou primorskou horucavou. Az na to, ze nie je pri mori. Oklame vas aj kolonialna spanielska architektura. Stale cakate, ze vas ovanie prijemny vanok s prichutou slanej vody ako na dovolenke v Spanielsku. Marne...

Ubytovala nas Giovana, ktora je clenkou „Hospitality Club“. Pre mna nova informacia, pretoze pri cestovani sa vacsinou obraciam na AIESECarov. Clenom Hospitality Club sa moze stat hocikto, kto rad sprevadza turistov po svojom meste, resp. ma podmienky na ich ubytovanie. Cely system funguje na celom svete cez internet. Najdolezitejsie su referencie. My sme boli spokojne az az, dufam, ze Giovana napise pozitivne referencie aj o navsteve z Ukrainy (len jedna rozbita vaza..) a zo Slovenska (len jeden zlomeny kluc v zamke...).

Program nam opat naplanovali AIESECari, tentoraz z Cali. Nasho vyletu sa zucastnil aj francuzsky Kanadan Felix, Åsa zo Svedska a velmi zabavny chlapik z Ciny Yao (vzdy nas prekvapil nejakou smiesnou historkou z Ciny, ako napr. ze v Cine musite pri jedle mlaskat a vydavat vselijake zvuky, aby ste dali najavo, ze vam chuti. Rovnako zvlastne je, ze v Cine sa nikdy nedockate vyznania lasky, typu „Milujem ta“, skor „Zalezi mi na tebe“ alebo „Chcem s tebou stravit zvysok zivota“.)

Symbolom Cali je macka. Kazdy turista sa odfoti pri soche macky „El Gato de Tejada“, ktoru v sucasnosti obklopuju dalsie macky. Vraj, aby sa necitila tak sama. Projekt s mackami od roznych umelcov mi pripomenul nase kravy v hlavnom meste.

Najvacsy zazitok pre mna bola jungla. V dedinke San Cipriano sme nasadli na najcudnejsi dopravny prostriedok aky som si kedy dokazala predstavit. Par dosiek tvoria vlecku, ktora je pohana motorkou na kolajniciach. Vola sa to ¨Brajitas¨. V minulosti vraj namiesto motoriek pouzivali ludsku silu so systemom padlovania. Tymto pracudesnym dopravnym prostriedkom sme sa dostali do dedinky, v ktorej sa zastavil cas. Chatrce z bamboo, vsade naokolo cernoskovia. Obcas sa v nejakej z chatrci objavil televizor. Okupali sme sa v Rio San Cipriano, ktorej prud nam len tazko dovolil pohnut sa z miesta a tak mi moje plavanie pripadalo ako na trenazeri. Domorodci nam pripravili vyborny obed – Pescado (ryba). Ironiou je, ze hoci ma Kolumbia pristup k dvom oceanom, rybacie maso patri k tym najdrahsim a teda aj najzriedkavajsim v jedalnicku.

Dalsi den sme navstivili plantaz cukrovej trstiny – Museo de la Cana de Azucar. Obrovska hacienda mi pripomenula niekolko telenoviel. Nebolo tazke predstavit si vsetkych sluhov, sluzky, otrokov a oslovovanie s titulmi ako Don ci Dona. Muzejny vyklad obsahoval sposoby spracovania cukrovej trstiny od prehistoriskych cias. Vacsinou islo o sposob odstavovania a vyroby panely. Samozrejme nas neminula ani ochutnavka. Pozut a potom vyplut, stavnate a sladke, velmi osviezujuce.

V Cali sme este navstivili sochu Jezisa Krista - Christo Rey – zmensenu repliku z Brazilie a sochu zakladatela Cali - Sebastian de Belalcazar.

Kazdu noc sme preflakali na AIESEC party tancovanim Salsy, Merenege a Vachaty. Este stale mam vsak problem rozoznat jednotlive druhy hudby. Diskusia na party bezne vyzerala asi takto:
Ja: „Co to tancujeme, je to Salsa ci Merenge?“
Partner: „To je Reaggeton.“
Ja:„Ups!!!!“

Fotky z Cali.